Sebapoškodzovanie, sebaubližovanie alebo automutilácia sú javy rôzne intenzívnej (čo do spôsobu rozmanitej), prevažne fyzickej agresie namierenej voči vlastnej osobe (hovoríme tiež o autoagresii). Posúva sa do čoraz mladších vekových kategórií a nevyhnutne zasahuje do praxe dobrovoľníkov pracujúcich s deťmi a mládežou. V strede tejto problematiky stojí vnímanie vlastnej hodnoty v kontexte rodinného zázemia, socioekonomickej situácie, osobnej životnej skúsenosti, nových technológií, pridružených ochorení, genetickej predispozície a celospoločenského diania. Ako majú s týmito skutočnosťami pracovať skautskí vedúci?
Charakteristiky sebaubližovania
Sebapoškodzovanie je vedomé a zámerné (prináša „benefity“ v podobe dočasnej úľavy od emočnej bolesti), má tendenciu opakovať sa a je nesuicidálne (jeho cieľom nie je samovražda). Ak sa objavuje u detí, tak typicky až v pubertálnom veku (medzi 12 – 15 rokom života). Medzi adolescentmi do 18 rokov sa vyskytuje až v 17 % zastúpení (!). Štyrikrát častejšie sú hospitalizované dievčatá vo veku 14 – 17 rokov ako chlapci rovnakého veku. Najčastejšou príčinou tohto konania je psychosociálna deprivácia (nenaplnenie citových a vzťahových potrieb), absencia bezpečného, rešpektujúceho a podporujúceho zázemia. Jednoducho povedané, tieto deti nemajú skúsenosť neodsudzujúcej bezpodmienečnej lásky zo strany najbližších osôb (rodičia alebo iní opatrovníci). Majú narušený základný pocit vlastnej hodnoty a trpia neláskou k sebe samému.
Ohrozené skupiny detí
- Deti zo sociálne znevýhodnených, chudobných a/alebo vylúčených komunít (napr. deti z rómskej komunity).
- Deti z iného kultúrneho/etnického prostredia v procese integrácie (napr. deti utekajúce pred vojnou z Ukrajiny).
- Deti s akoukoľvek inakosťou žijúce v nerešpektujúcom prostredí (typicky deti so závažným ochorením, so špeciálnymi výchovno-vzdelávancími potrebami, mimoriadne nadané deti, ale aj mladí ľudia s inou sexuálnou orientáciou).
- Týrané, zneužívané a zanedbávané deti.
- Deti z detských domovov a/alebo v pestúnskej/náhradnej starostlivosti.
- Deti prechádzajúce si náročnou životnou situáciou (rozvod rodičov, konflikty v rodine, ťažká choroba blízkej osoby, smrť blízkej osoby, nový partner rodiča, nevlastní súrodenci, nezamestnanosť rodičov, alkoholizmus/závislosti u rodičov a pod.).
Sprievodné psychické príznaky a nápadnosti v správaní
- nosenie neprimeraného oblečenia vzhľadom na ročné obdobie (dlhé nohavice a rukávy)
- nápadné množstvo náramkov na krytie zápästí
- „výbava“ umožňujúca sebapoškodzovanie (nosenie nápadného množstva žiletiek, kružidiel, strúhadiel, ihiel, špendlíkov, zapaľovačov a. i.)
- sociálne stiahnutie sa
- emočná nestabilita (prudké a rýchle výkyvy nálad, emocionálne vydieranie okolia)
- citlivosť na odmietnutie a kritiku
- ťažkosti so zvládaním hnevu
- vzťahovačnosť až ofenzívna sebaobrana
- pocity hanby a bezcennosti
POZOR: Niekedy sú to vysoko funkční a sociálne angažovaní jednotlivci (!) + Trend: Sebapoškodzovanie ako prejav príslušnosti ku skupine (!).
Novodobé rizikové faktory
Pandémia COVID-19 nedávno razantne zhoršila psychický stav mladých ľudí. Jej dôsledky na duševnú nepohodu mládeže sú zrejmé doteraz. Nepriaznivo pôsobila sociálna izolácia, presun vyučovania do on-line formy (dezorganizácia denného režimu), zrušenie osobných aktivít a záujmovej činnosti, iná (stresom a úzkosťou poznačená) kvalita vzájomných vzťahov, nedostupnosť pomoci (zdravotnej, psychologickej, sociálnej – napr. problematika akcelerácie domáceho násilia). Už pred pandémiou rapídne zhoršovalo duševné zdravie detí rizikové používanie sociálnych sietí a online prostredia vôbec. Sekundárne dôsledky javov ako vojna na Ukrajine, energetická kríza, inflácia, nárast hoaxizmu a radikalizmu, automatizácia výroby, rast nezamestnanosti, migračná a klimatická kríza a ďalšie budú v oblasti duševného zdravia zrejmé až s odstupom.
Sebapoškodzovanie a samovraždy
U jedincov, ktorí sa poškodzujú, sa môže samovražedné správanie vyskytnúť súčasne alebo následne. Je známe, že polovica mladých ľudí, ktorí sa sebapoškodzujú, uskutoční najmenej jeden pokus o samovraždu. Človek, ktorý sa sebapoškodzuje, býva ešte v polemike sám so sebou ohľadne samovraždy a myšlienky na ňu môžu mať rôznu mieru relevancie a razantnosti smerom k realizácii. Opakované sebapoškodzovanie však otupuje strach z ublíženia si a môže zvažovanie samovraždy aktualizovať.
Prerušenie bludného kruhu
Na úrovni nervovej sústavy je sebapoškodzovanie vlastne impulzívnym závislostným správaním (podobne ako pitie alkoholu, užívanie drog, konzumácia pornografie). Pomyselný bludný kruh pozostáva z vykonania závadového správania (sebaublíženie), čo vedie k dočasnej úľave od emočného utrpenia. Toto striedajú výčitky ohľadne vlastného nezvládnutia krízovej situácie, čo opäť zvyšuje emočnú záťaž. Nastáva pocit preťaženia, panikárenie a opätovné sebapoškodenie. Riešením je „preprogramovanie“ správania, nachádzanie iných spôsobov, ako si uľaviť a vysporiadať sa s náročným emočným stavom (tzv. mechanizmy zvládania – napr. rozhovor s blízkou osobou, ventilovanie náročných emócií plačom, fyzická aktivita, počúvanie hudby, venčenie psa a. i.). Adaptívne spracovanie nesebapoškodzujúcim spôsobom si vyžaduje odolať (podobne ako abstinencia alkoholikov) a naučiť sa iné a účinné spôsoby zvládania. Tento proces je neľahký, s častými recidívami pri enormnom zaťažení, avšak ide o najúčinnejšiu formu pomoci, ktorá patrí do rúk odborníkom (psychológ, psychiater, psychoterapeut).
Dvojtvárnosť sebaubližovania
Pre laikov býva najnáročnejšie prijať skutočnosť, že sebapoškodzovanie mladých ľudí v sebe integruje 2 typy správania. Intuitívne väčšina vychovávateľov správne vníma, že ide o vyjadrenie emočnej bolesti a deprivácie potrieb. Súčasne však môže byť prítomná aj snaha provokovať pozornosť, zištne manipulovať a vydierať okolie. Táto dvojtvárnosť je zrejmá hlavne u tých detí, u ktorých je prítomné problematické správanie (zúrivý neproduktívny odpor voči dospelej autorite, prílišná orientácia na rovesnícku partiu, emočná nestabilita, prudká zmena nálad, niekedy aj slovná alebo brachiálna agresivita voči ľuďom či veciam a. i.). Z týchto znalostí vyplývajú tieto závery do skautskej praxe:
- Prístup vychovávateľa: Skautskí vodca u členov oddielu podporuje a normalizuje vyjadrenie potrieb a ventilovanie náročných emócií. Nie je nutné viesť rozhovor, ak si to dieťa nepraje, alebo nie je toho schopné. Nemalo by ale ostať samo. Niekedy postačuje pootvorený stan tak, aby sme videli dnu a dali takto vedieť našu spoluúčasť a prítomnosť. Je úplne v poriadku vyjadriť nevôľu ku každému aktu opätovného sebapoškodenia, hlavne keď boli ponúknuté/nacvičené iné formy a spôsoby zvládania psychického napätia. Súčasne by sme mali byť trpezliví a neodsudzujúci (popis následkov správania, nie kvalít osoby) a mali by sme pripustiť, že pre trpiaceho je náročné toto správanie opustiť a vyjadriť nádej, že to dokáže.
- Žiaduca skúsenosť trpiaceho: Mladý človek, ktorý si ubližuje, by mal získať skúsenosť, že vyjdenie zo sociálneho utiahnutia sa, nadviazanie bezpečného vzťahu, možnosť vyjadrovať emócie bez posudzovania a oživenie nádeje na zlepšenie stavu, je lepšou možnosťou. Súčasne by si mal zažiť, že ubližovanie sebe nie je cesta k získaniu pozornosti a je to sociálne neprijateľné, keďže ide o akt autoagresie (neprípustnosť agresie voči druhým chápeme, voči sebe bagatelizujeme).
Princípy prvej pomoci
Úlohou laickej pomoci nie je diagnostikovať, mentorovať („dávať nevyžiadané rady“) ani posudzovať či moralizovať. Sebapoškodzovanie je obyčajne symptómom širšieho problému. Laik by však nemal kontemplovať nad tým, že akého (to patrí do rúk odborníkom), ale mal by sa zamerať len na fenomén samotný a nepodceniť ho. Ak je telesné ublíženie závažné, je potrebné ho ošetriť a volať okamžite odbornú pomoc (155, 112).
Ľahšie zranenia ošetríme a následne sa snažíme mladého človeka vypočuť osamote, alebo aspoň mu ponechať bezpečný priestor na prežívanie emócie (pričom ho nikdy nespúšťame z očí). Je dobré zabezpečiť predmety z jeho okolia, ktorými by si mohol ublížiť (neznamená to vyprázdniť poľnú kuchyňu, ale predovšetkým motivovať trpiaceho, aby dobrovoľne tieto predmety odovzdal zo svojich osobných vecí). Nikdy nesľubujeme niečo, čo nemôžeme dodržať (napr. to, že zistenie o sebapoškodzovaní bude rodičom zatajené). Vždy oslovujeme a informujeme zákonného zástupcu (najčastejšie rodič). Následná pomoc je odborná (psychológ, psychiater, psychoterapeut, rodinný terapeut, sociálny pracovník a. i.). Vychovávateľ nesmie konať na vlastnú päsť v mene zákonného zástupcu, alebo v „jeho zastúpení“. Ak ide o člena oddielu, o ktorom vieme, že sa so sebapoškodzovaním pasuje už dlhšie, môžeme s ním uzavrieť osobnú dohodu, ktorá je uvedená v priloženej tabuľke.
Osobná dohoda s mladistvým, ktorý sa sebapoškodzuje
- Pri zhoršení psychického stavu nezostane sám (vyhľadá prítomnosť vedúceho a/alebo kamaráta).
- Priestor na ventiláciu náročnej emócie v súkromí a v prítomnosti bezpečnej osoby (ideálne dospelej) a s vedomím vodcu oddielu.
- Aplikovanie deeskalačných techník vedúcich k zmierneniu nutkania si ublížiť (ich podstata tkvie v presmerovaní pozornosti od psychického napätia; napr. dychové/relaxačné cvičenia (všímavosť, progresívna svalová relaxácia…), počúvanie hudby, kreslenie si (omaľovávanie mandaly), stláčanie antistresovej loptičky, mobilné aplikácie a. i.).
- Nácvik pomáhajúcich techník, aj keď práve neprebieha kríza (nácvik robí majstra).
- Ak skĺzne k maladaptívnej reakcii (sebapoškodenie), príde to nahlásiť a nechá sa ošetriť.
- Akceptovať vyjadrenie kritiky a nesúhlasu voči aktu sebaubližovania.
- Ak sebaublíženie nenahlási, mal by prijať prirodzené dôsledky (napr. skorší odchod z akcie vzhľadom na dekompenzáciu psychického stavu znamená upevňovanie skúsenosti, že sebapoškodzovanie v skutočnosti neprináša benefity).
- Zaradiť do tejto dohody rady a postupy odporúčané odborníkom, ktorého mladistvý navštevuje.
