Inklúzia je môj obľúbený pojem. A niekedy uvažujem, či je dobre, že existuje. Ak by nemusela existovať, mohlo by to znamenať, že žijeme z môjho pohľadu vo fantastickom prostredí. Že sme tak inkluzívni, že o tom nemusíme hovoriť a ani o tom premýšľať. A čo by to znamenalo? Aj k tomu sa dostaneme – aj k tomu, ako vlastne inklúziu vnímam a prečo v ňu tak verím. A prečo som presvedčená, že skauting ako hnutie je jedným neskutočným príkladom inklúzie. Okrem iného aj v tom, v čom je skauting neskutočný a robí tento náš svet o trošku (alebo oveľa) lepším miestom.
Svet inklúzie
A prečo ešte uvažujem nad tým, či je dobre, že pojem inklúzia existuje? Popisuje veci, ktoré sú nám, ľuďom, hlboko vlastné (áno, asi tušíte, že ma ľahko zaradiť na spektrum tých, ktorí veria v principiálne dobro ľudí). Verím, že vždy boli a vždy budú. Malá odbočka pre tých, čo milujú odkazy na latinské slová – slovo inklúzia pochádza z latinského inclusio („uzavretie, zahrnutie“) a zo slovesa includere („zahrnúť dovnútra“). Do nášho slovníka však preniklo pomerne nedávno – vo význame, ako ho používame dnes, sa začalo rozvíjať cca od polovice minulého storočia, od zlatých šesťdesiatych až po divoké deväťdesiatky, keď sa etablovalo v medzinárodnej vzdelávacej rétorike. Hoci už odvtedy prešlo dobrých 30 rokov, stále patrí k „moderným“ slovám. A „moderné“ má v sebe viac ako slávnych 50 odtieňov šedej – od negatívnej konotácie, cez neutrálnu, až po optimistickú a pozitívnu. Inak povedané – niekedy bude kontroverziou a je pestré ako inklúzia sama. Náhoda? Nemyslím si 🙂
Čiže stáva sa, že niekto môže považovať inklúziu za sprofanovaný moderný pojem. Možno na prvú neznie ľubozvučne ani „typicky“ slovensky. Možno mu mnohí nerozumieme. Alebo si osvojíme jednu jeho charakteristiku a nevidíme ďalšie. Možno sme takí fokusovaní na všeobjímajúcnosť tohto pojmu, že prestaneme byť praktickí, ukotvení v realite, alebo jednoducho zrozumiteľní. (Áno, toto je najmä moja sebareflexia – fascinujú ma pojmy a idey a niekedy si ulietam na širokospektrálnosti na možný úkor uchopiteľnosti.)
Preto sa všetko zamýšľam, či toto kúzelné slovíčko používať. A nemám na to jedinú a už vôbec nie správnu odpoveď. O čom som však hlboko presvedčená, je to, že inklúzia či inkluzívnosť ako taká je zmysluplná aj potrebná. A možno aj kúzelná. Pokojne ju opíšme inými slovami, ktoré vyjadrujú jej atribúty. Otvorenosť, prijímanie druhých, vnímanie hodnoty iných ľudí (samozrejme, neoddeliteľne aj vnímanie tej vlastnej), rešpekt, prijímajúci a bezpečný priestor… Ja osobne mám rada aj anglické „welcoming“.
Prečo jej tak verím?
Čo inklúzia znamená pre mňa? Vedomie, že ten človek, ktorý sedí v kaviarni pri stole oproti, ktorý nakupuje v miestnych potravinách, ktorý práve prvýkrát prišiel na družinovku, ktorý prenechal zbor ďalšej generácii, ktorý letel na Mesiac, ktorý sa ešte len narodí, je tu, na Zemi, medzi nami ľuďmi, vítaný. Len tak, principiálne. Deklaratórne aj prakticky. Že nezáleží na charakteristikách, s ktorými sme sa narodili, ani na tom, kde sme sa narodili, dokonca ani na veciach, ktoré si sami zvolíme, že sú pre nás dôležité. Že ako ľudské bytosti máme rovnakú hodnotu a rovnaké práva. Preto verím v inklúziu. A verím v dobro ľudí. A verím v Boha – ak už idem úplne otvorene, tak cez rímskokatolícku vieru. 3x viera, pričom všetky tri pre mňa osobne spolu súvisia – a súčasne môžu byť, samozrejme, pre niekoho menej či úplne oddelené.
Čo predstavuje?
Keď sa povie rozmanitosť, nepredstavujem si tabuľku kategórií ani zoznam rozdielov. Niekedy si predstavím medzinárodnú skautskú konferenciu alebo jamboree. A niekedy si predstavím družinku (Zlaté Retrievre forever!), oddiel, tábor, vzdelávačku. Miesto, kde sa stretávajú ľudia s rôznymi príbehmi, talentmi, obavami, snami aj životnými skúsenosťami. Možno pochádzame z jednej krajiny, možno nie. Niekto potrebuje viac povzbudenia, niekto viac priestoru. Niekto sa ozve ako prvý, niekto až vtedy, keď zistí, že je v bezpečí. Niekto prechádza ťažkým obdobím. Niekto inteligenciou vysoko prevyšuje priemer. Niekto sa bojí tmy (áno, ja, aj keď som už dospelá). Niekto potrebuje, aby sme prispôsobili cestu barlám (áno, zasa ja, keď som bola schopná spadnúť z posledného (!) schodíka a pol roka nebyť schopná poriadne chodiť), či vozíku, aby sme uvažovali nad rôznymi formami učenia, aby sme rešpektovali náboženské potreby, aby sa majorita necítila nadradená nad minoritou, aby sme boli schopní povedať – nerozumiem, čím si prechádzaš alebo čo cítiš, ale som tu stále pre teba rovnako. Aby sme mohli pokojne mať rôzne názory a pokojne ich aj vysloviť – a mali pri tom súčasne na pamäti, že možno hovoríme o realite niekoho iného, ktorú žije, alebo má vo svojej rodine, zatiaľ čo pre nás je to len pojem. Že názor o inakosti, ktorý zraňuje iného človeka, môže teoreticky patriť do akademickej diskusie, ale nevytvára bezpečné a prijímajúce prostredie. Že je to o situácii a o tom, že na seba budeme láskaví. Že vnímame to, že rôznorodosť je prirodzená a že vo finále z nej benefitujeme všetci.
A práve preto je pre mňa inklúzia taká prirodzená. Nie je to snaha spraviť z nás všetkých rovnakých. Je to snaha vytvárať prostredie, v ktorom môžeme byť každý trochu iný a napriek tomu cítiť, že sem patríme. Že sme vítaní. Že na nás záleží. A že práve táto pestrosť robí naše spoločenstvá bohatšími, zaujímavejšími a často aj múdrejšími.
Má inklúzia hranice?
Inklúzia pre mňa nemá hranice. Tento pojem ich nepotrebuje – tak, ako ho vnímam ja. Bolo pre mňa veľmi zaujímavé a obohacujúce stretnúť sa na diskusiách o inklúzii s touto otázkou, ako aj perspektívou, že predsa hranice mať musí. Aj preto je tak cenné sa spolu rozprávať. Lebo keby sme sa nerozprávali, nikdy možno nezistím, že toto je niekoho obava. A ten niekto si zase môže myslieť, ako bezbrehá a ľahkovážne s týmto pojmom narábam. A prečo teda podľa mňa hranice nemá? Lebo sme si rovní v našej principiálnej hodnote ako ľudské bytosti. Pre mňa je to, čo je inklúzia, tak pozitívne, čisté a prínosné, že prirodzenú hranicu nemá. V momente, ak sa niekomu ubližuje, to už inklúzia nie je a preto som nerozumela tejto otázke ani obave.
Až pri doplnkovej otázke, ako by mohlo byť inkluzívne niečo, čo tieto osoby pomenovali (situácia, ktorá je zraňujúca pre inú osobu a bez súhlasu), som pochopila rozmer toho, na čo sa pýtali. Obavy smerovali k neohraničenej akceptácii akéhokoľvek správania, bez ohľadu na to, že by sa tým ublížilo inej živej bytosti. Toto nie je a nikdy nebola definícia inklúzie.
Čiže áno, som pokojne ochotná pomenovať, že inklúzia má svoje hranice. Tie, ktoré ju prirodzene určujú – ako niečo, čo nezneužíva svoje postavenie a neohrozuje či nezraňuje inú ľudskú bytosť (o láske a ohľaduplnosti k všetkému životu inokedy :)). Ak situácia, postoj či správanie ohrozuje a/alebo zraňuje inú ľudskú bytosť, to nie je inklúzia. To je ďaleko za hranicami inklúzie.
Neznamená ani, že si všetci musíme myslieť to isté. Ani neviem, či by som chcela mať na svete milióny iných Lucií s prezývkou Luky. Bolo by to málo pestré a to by pre mňa bola nuda. Pestrosť života, ľudí, ich príbehov – to je niečo úžasné a fascinujúce.
„Je to skautské a je to aj inkluzívne, jasný pane!“
A tu sa dostávam k jednej nádhernej definícii inklúzie: „Skaut je bratom každého skauta a priateľom všetkých ľudí dobrej vôle.“ Byť si navzájom bratmi a sestrami – rodinou, do ktorej sme sa nenarodili, ale ktorá nás spája a objíma. Byť priateľmi všetkých ľudí dobrej vôle – je to dokonca viac ako „len“ ich rešpektovať. Byť ich priateľmi. So VŠETKÝMI. Oh, good Lord, to je celkom… veľké 😀 Tento bod nášho skautského zákona nehovorí o tom, že máme byť priateľmi s tými, ktorí používajú rovnaký batoh ako my. Alebo nosia rovnaký účes, veria v rovnakého Boha, sú dobrí v matike, vedia preložiť do morzeovky Shakespeara v origináli a dať do toho ešte aj emóciu. S tými, čo zarobili na kryptomenách, ktorí vedia, čo je to valaška a čo viac, aj čo je „lipová lyžka“, alebo s tými, ktorí sa smejú na Pelíškoch (alebo ktorí majú z toho filmu depresiu, ako ja). S tými, s ktorými sme sa nikdy v živote nepohádali alebo tými, ktorí nám lezú na nervy len primerane, ktorých obdivujeme či ľúbime, ktorí vedia lyžovať, ktorí majú vždy len dobrú náladu, ktorí sú vždy ochotní obetovať sa za druhých, ktorí sa vedia ovládať. Ale so VŠETKÝMI. Je to ľahké? Ani náhodou. Dá sa to? S veľkým úsilím a chybami, ale úprimnou snahou raz sa do toho zen-kung-fu-panda-baby-yoda-mandalorian-stadia dostat. Ale hlavná otázka znie – je to úžasné? Absolútne.
Sme inkluzívni už len tým, že sme súčasťou tohto obrovského globálneho hnutia. Ktoré tvorí viac moslimov ako kresťanov, ktoré prechádza časovými zónami ako Pedro Pascal rebríčkami popularity (áno, už druhý odkaz na Pedra – je vám jasné, že som bola v kine na aktuálnom spin-off Star Wars). Sme inkluzívni, lebo sme skauti. Sme skauti, lebo sme inkluzívni. Lebo tú najkrajšiu definíciu inklúzie máme v zákone.
Baden-Powell by bol možno nepohodlný človek
Keď sa dnes rozprávame o tom, čo patrí do skautingu a čo nie, dostala som sa s AI do zaujímavej diskusie a potom do môjho rozmýšľania nad jednou vecou. Ak by dnes prišiel Baden-Powell medzi nás ako neznámy človek, bol by nám sympatický? Boli by sme zvedaví na jeho príbeh? Alebo by sme si najprv overovali, či patrí do našej bubliny? Či rozmýšľa tým správnym spôsobom či používa tie správne slová – či zapadá medzi nás.
Je zvláštne, že Baden-Powella si často predstavujeme ako symbol tradície. Lenže na svoju dobu bol v mnohých veciach neuveriteľný experimentátor. Prove me wrong: Veril mladým ľuďom v čase, keď sa od nich očakávala najmä poslušnosť Veril učeniu cez zážitok v čase, keď školy stáli na memorovaní Veril tomu, že zodpovednosť sa učí tým, že ju dostaneš Veril v to, že nezáleží na tom, odkiaľ pochádzaš, ale akým chceš byť človekom. A že triedne rozdiely sú prežitok. Veril v to (ok, trochu mu to trvalo a potreboval na to svoju lásku), že stojí za to podporiť aj ženy a brať ich ako skautky – keď sa už teda začali samé hlásiť do hnutia, ktoré bolo pôvodne čisto chlapčenské. Neodmietol to a v čase, kedy mnohé ženy nemohli ani len voliť, zrazu skautské hnutie ponúklo dievčatám dobrodružstvo a rozvoj sebavedomia – veci, ktoré sa vtedy často považovali za „chlapčenské“
Mnohé veci, ktoré dnes považujeme za samozrejmé, boli kedysi pomerne odvážnym experimentom. Možno preto nie je silným odkazom skautingu konkrétny spôsob, ako robiť veci. Možno je ním odvaha neustále sa pýtať, ako ich robiť lepšie. Aby sme ten svet naozaj po sebe zanechali trošku lepším. A aby sme z neho nikoho nevylučovali – z toho nášho, skautského, ani z toho širšieho. Lebo nezabudnime – priatelia VŠETKÝCH ľudí dobrej vôle.
PS: ak vás zaujíma téma inklúzie ako takej, alebo témy začleňovania konkrétnych minorít, oslovte ma na lucia.jakubikova@skauting.sk.
Garantka témy bezpečného a prijímajúceho skautingu a inklúzie v N-SLSK
