Možno sa vám niekedy stalo, že ste boli svedkami situácie, keď v preplnenom autobuse niekomu prišlo zle, alebo ste videli inú kritickú situáciu, kde bolo veľa svedkov, ale trvalo veľmi dlho, kým sa prvý človek odhodlal pomôcť. Ako poznám skautov, mám vždy veľkú nádej, že sú to práve ľudia, ktorých skauting ovplyvnil natoľko, že sú často tými aktívnymi členmi, ktorí sú medzi prvými, čo vedia vyhodnotiť kritickosť situácie, a začnú konať. Situácie, keď nikto nezasiahne, sa však, bohužiaľ dejú a tento efekt má názov efekt prizerajúceho sa (the bystander effect).
Socio-psychologický fenomén
Efekt prizerajúceho sa je sociálno-psychologický jav, pri ktorom ľudia neponúkajú pomoc v núdzi, ak sú prítomní iní ľudia. V núdzovej situácii teda prítomnosť iných svedkov zmierňuje motiváciu pomôcť. K tomuto rozptýleniu zodpovednosti dochádza, keď ľudia predpokladajú, že niekto iný v skupine podnikne kroky, čo však následne vedie ku kolektívnej nečinnosti.
Tento koncept sa stal známym po neslávne známej násilnej smrti Kitty Genoveseovej v roku 1964, keď mnohí svedkovia nezasiahli ani nevyhľadali pomoc. Efekt prizerajúceho sa prvýkrát systematicky skúmali a pomenovali psychológovia Bibb Latané a John Darley koncom 60. rokov 20. storočia. Ich experimenty preukázali, že prítomnosť iných ľudí významne ovplyvnila ochotu jednotlivcov pomôcť, čím poukázali na silný vplyv sociálnej dynamiky na ľudské správanie. Hoci efekt prizerajúceho sa nemá vyhranené fázy, ovplyvňujú ho faktory, ako je počet okolostojacich, obava z toho, že budeme odsudzovaní inými za zasiahnutie, a miera nejednoznačnosti situácie. Pochopenie tohto javu je kľúčové pre podporu pocitu zodpovednosti a povzbudenie proaktívnych reakcií v núdzových situáciách.
Sme ako skauti (ne)pripravení pomôcť?
V oblasti vytvárania bezpečného prostredia a ochrany detí nadobúda efekt prizerajúceho sa zvýšený význam, pretože jeho dôsledky sa vzťahujú na blaho zraniteľných osôb, najmä detí. Efekt prizerajúceho sa svedka zdôrazňuje zásadný význam aktívneho a angažovaného člena spoločnosti, najmä pokiaľ ide o ochranu detí. V situáciách, ktoré zahŕňajú potenciálne ublíženie dieťaťu, by efekt prizerajúceho sa mohol viesť k oneskoreniu riešenia situácie alebo dokonca k neriešeniu.
Často sa nám to môže stať aj v skautingu práve v situáciách, ktoré je náročnejšie hneď vyhodnotiť ako kritické alebo ubližujúce dieťaťu. Vieme, že ak sa dieťa na tábore zraní, tak nenastane efekt prizerajúceho sa, pretože máme kurzy prvej pomoci a sme scitlivení pri takýchto situáciách okamžite reagovať. Dokonca máme systém zodpovedných osôb a všetci vedia, kto je zdravotník, kde sa nachádza a kto ho zastupuje, ak tam nie je. Sú však situácie, pri ktorých môže dochádzať k ublíženiu zraniteľnej osobe formou psychickej ujmy a traumatizácie.
Naša nečinnosť má dôsledky na blaho detí
Sú to napríklad situácie, keď dochádza k šikane, vyčleňovaniu detí či k neprimeranému prekračovaniu osobných hraníc dieťaťa alebo k jeho dehonestácií. Rešpektujúca výchova nie je niečo, s čím by väčšina dospelej spoločnosti vyrastala, a preto sa stále ešte v niektorých zboroch stretávame s trestami, zosmiešňovaním či vyhadzovaním obsahu stanu alebo batoha pri prehliadke stanov. Často sú to situácie, ktoré sú tradične preberané ako zvyky: „Takto to u nás vždy fungovalo a veď akí normálni ľudia z nás vyrástli!“ Pri veľkom množstve týchto situácií už často vodcovia a vodkyne nepoznajú dôvody, prečo sa niektoré robia, a opakujú sa len zo zvyku. Neraz sa zabúda, že cieľom prehliadky stanov nie je to, aby sme ukázali deťom, čo si všetko zle upratali, ale aby sme im skontrolovali po daždivej noci stan a zistili, či nemajú mokré spacáky, či majú dosť čistého oblečenia, či im pod posteľou neplesnivejú zabudnuté ponožky, a aby sme im skontrolovali, ako majú umytý ešus. A keď ho umytý nemajú, aby sme si uvedomili, že sú to možno vĺčatá a včielky, ktoré majú doma umývačku riadu, a že sme im v prvý deň tábora vlastne vôbec neukázali, ako si majú ten ešus poriadne umývať.
Je ťažké ozvať sa v takýchto zboroch, ak je človek scitlivený na rešpektujúcejší prístup. Často si myslíme, že sme sami, ktorým sa niektoré praktiky nepozdávajú. Určite by predsa pomohli alebo by sa na ochranu dieťaťa ozvali oni, ak by to tak cítili. Toto sú často momenty, keď dochádza tiež k efektu prizerajúceho sa, pretože je pre nás komplikovanejšie zhodnotiť, že je dieťaťu ubližované.
Máme individuálnu zodpovednosť za bezpečnosť detí
Tento pasívny postoj môže byť škodlivý v scenároch ochrany detí, keď je nevyhnutné včas konať, aby sa zabezpečila bezpečnosť a blaho dieťaťa. Preto sa podpora kultúry ostražitosti a individuálnej zodpovednosti stáva kľúčovou pre prekonanie efektu prizerajúceho sa v kontexte ochrany.
Je dôležité, aby sme povzbudzovali aj ostatných v našich zboroch a oddieloch, aby boli aktívni, aby sa ozvali a nahlásili podozrenia alebo obavy týkajúce sa blaha dieťaťa, pomenovali šikanu a vylúčenie a pomáhali vytvárať bezpečné a inkluzívne prostredie, ktoré uprednostňuje bezpečnosť jedných z najzraniteľnejších členov našej spoločnosti – deti.
Autorka: Dáša Cingálková
