Učili sme sa, že „skaut je osožný a pomáha iným“. Znie to, akoby úžitok a pomoc šli ruka v ruke. No sú situácie, keď je to presne naopak a pomohli by sme najviac, keby sme vydržali nepomôcť.
Moc poMOCi
Pozícia toho, komu sa pomáha, je často spojená s pocitom poníženia, hanby a nedostatočnosti – z tohto uhla pohľadu sú zrozumiteľné situácie, keď „dobrodinec“ nedostáva za svoju pomoc vďaku, ale (viac alebo menej skrytý) hnev či nenávisť.
Riziká nereflektovaného pomáhania
Niekedy môže nastať situácia, že pomáhaním druhým sa snažíme v skutočnosti podvedome ošetriť seba: vyhnúť sa frustrácii, ktorú vo mne vyvoláva pohľad na človeka v problémoch, dodať si pocit dôležitosti, zvýšiť sebavedomie, získať uznanie a lásku, ktoré nám chýbajú. Niekedy je naša horlivá snaha pomôcť únikom – je ľahšie riešiť problémy iných a vírom aktivity prehlušiť osobné nevyriešené témy, do ktorých sa nám nechce púšťať. Kým nemám vyjasnenú vlastnú motiváciu, je veľké riziko negatívnych dôsledkov mojej pomoci:
- Človek, ktorému pomáham, sa stáva závislým namiesto toho, aby rástol (obrazne povedané, „kŕmim ho rybami namiesto toho, aby som ho učil ich loviť“) – moja pomoc prispieva k pasivite druhej strany.
- Vypätie, vyhorenie, frustrácia.
- Spoluzávislé vzťahy (napr. v partnerskom alebo pracovnom prostredí) – stále si nutkavo „potrebujem“ nájsť niekoho, o koho sa budem starať a kto bude svojou závislosťou odo mňa potvrdzovať moju dôležitosť a užitočnosť.
- Narušené hranice – môže dochádzať k manipulácii z oboch strán: ako pomáhajúci môžem získať presvedčenie „ja najlepšie viem, čo je pre teba dobré“ a byť tak hluchý a slepý voči skutočným potrebám; prijímateľ pomoci zas môže aktivovaním mojich pocitov viny dosiahnuť, že zvyšujem svoju aktivitu až za svoje hranice a on môže zostať v pohodlnej role pasívneho prijímateľa.
Kedy pomáha nepomáhať
Odhliadnuc od dramatických životných situácií, ktorých riešenia si vyžadujú profesionálnu podporu (napr. závislý člen rodiny, ktorému naša pomoc umožňuje zotrvávať v závislosti), aj v skautingu často stojíme pred dilemou, keď si niekto našu pomoc pýta, my aj máme kapacitu, no predsa tušíme, že z dlhodobého hľadiska by bolo pre daného človeka prospešné skôr ísť do námahy, ktorej sa ale on chce vyhnúť. A potom sú tu situácie, keď by naša pomoc bola pre okolie prospešná, no uškodili by sme sami sebe. Niekoľko príkladov:
- Starší skauti preberajú priveľa úloh za mladších. Dôsledok: Mladší nezískajú príležitosť na rozvoj samostatnosti, zručností a sebadôvery. (Pozor, často sa však deje aj opačný extrém – napr. z nedostatku vhodných ľudí zverujeme deti na starosť iným deťom, ktoré nemusia byť dostatočne zrelé na prevzatie takejto zodpovednosť. Vtedy je naša pomoc, naopak, na mieste!)
- Pomoc v hre, ktorá ruší jej zmysel. Dôsledok: premrhaná príležitosť detí naučiť sa spracovávať frustráciu z nezdaru, zároveň víťazstvo, ktoré nesie istú pachuť. Okrem toho, ak pomôžem len jednému, ostatní sa cítia nefér porazení a motivácia do ďalších hier klesá. (Tu je dôležité dotknúť sa témy pomoc deťom so špeciálnymi potrebami – ak vopred neinvestujem do budovania rešpektu a porozumenia v kolektíve, selektívnou pomocou týmto deťom im môžem narobiť „nepriateľov“ medzi rovesníkmi, ktorí sa cítia ukrivdení. Často sa potom samotné deti so znevýhodnením boja priznať, že pomoc potrebujú – chcú zapadnúť do rovesníckej partie. Niekedy je riešením porozprávať sa s ostatnými deťmi osamote a nechať ich navrhnúť pravidlá, ktoré pomôžu členovi so znevýhodnením dorovnať svoj hendikep.)
- Zahlcovanie detí programom v snahe zachrániť ich pred nudou. Dôsledok: rastúce preťaženie vyvoláva únavu, nechuť a odpor a ja ako organizátor namiesto očakávaného nadšenia vnímam demotiváciu (svoju aj detí).
- Vedúci rozhodujú za členov, „aby to išlo rýchlejšie“. Dôsledok: členovia strácajú pocit spoluzodpovednosti a motiváciu. (Samozrejme, niektoré rozhodnutia sú výlučne v kompetencii dospelých!)
- Neustále zásahy aj do drobných konfliktov medzi deťmi. Dôsledok: naučená bezmocnosť, premárnená príležitosť cibriť si sociálne zručnosti, hľadanie riešenia a vyjednávanie.
- Pomoc so zbalením batoha pred výpravou/táborom (napr. od rodiča). Dôsledok: dieťa nevie, čo má so sebou a kde to nájde.
- Pomoc s nesením dôsledkov správania. (napr. dieťa si zje prídel jedla určený na celodenný výlet už hneď ráno a ja mu neskôr darujem svoje jedlo pri prvej sťažnosti na hlad) Dôsledok: minimalizovaný potenciál učenia. (Treba však odhadnúť kapacitu dieťaťa, aby sme mu umožnili poučiť sa z dôsledkov, no zároveň po ňom nežiadali niečo, na čo nemá.)
- Pomoc, ktorá znižuje význam služby (napr. vedúci pozametá miesto táboráku namiesto družiny, ktorá to mala na starosti). Dôsledok: deti necítia zodpovednosť za spoločný priestor.
- Pomoc zameraná na výkon, nie na zážitok (napr. radca tlačí členov, aby urobili odborku čo najskôr, bez ohľadu na ich vlastný záujem). Dôsledok: môže to spôsobiť odpor a stratu motivácie.
Kroky k zdravým hraniciam v pomáhaní
Nastavenie hraníc je nevyhnutným krokom k udržaniu vlastnej duševnej pohody a budovaniu funkčných vzťahov. Pri pomáhaní to neznamená prestať byť láskavý, ale pomáhať vedome, s rešpektom k sebe aj k druhému. Môžu k tomu viesť aj tieto kroky:
- Uvedomenie a sebareflexia
Pýtaj sa: Prečo chcem pomôcť práve teraz? Pomáham z empatie alebo zo strachu, viny, túžby po uznaní? Kto mi pomáha, keď ja pomáham iným?
Pomôcka: písanie denníka alebo feedback od niekoho, komu dôverujem, môže pomôcť v identifikovaní vzorcov správania.
- Tréning nastavenia hraníc
Uč sa hovoriť: „Mám ťa rada/rád, ale toto musíš vyriešiť sám/sama.“ „Potrebujem sa teraz postarať o seba.“ „Chápem, že sa trápiš, ale teraz nemám kapacitu ti pomôcť.“
Pomôcka: Ak nezvykneme hovoriť nie, vôbec vysloviť ho nahlas môže byť spojené s veľkým strachom a vnútorným odporom. Tréning s blízkou osobou „na nečisto“ alebo zreteľne vyslovené „Nie, neprosím si!“ v neosobných situáciách (napr. reklamný leták na ulici alebo telefonát s ponukou produktu) je dobrým medzikrokom.
- Zmena pohľadu na pomoc
pomoc ≠ zodpovednosť za druhého
pomoc ≠ hodnota tvojej osoby
Niekedy najlepšia pomoc je nepomôcť a nechať tak druhého prebrať zodpovednosť za svoj život.
Pomôcka: Vždy, keď sa ti podarí zadržať nutkavú potrebu pomôcť, všimni si, čo dobrého to prinieslo.
- Práca na vlastnej sebahodnote
Buduj si vnútorné presvedčenie: Som hodnotný/-á aj vtedy, keď nikoho nezachraňujem. Pracuj na sebaprijatí, nie na získavaní uznania cez obetovanie sa.
Pomôcka: terapia, koučing, meditácia, pozitívne afirmácie alebo pozorovanie ľudí, ktorí pomáhajú a vedia si pritom udržať zdravé hranice.
- Uč sa znášať istú mieru vnútorného nepohodlia
Nutkanie pomôcť často vzniká z toho, že nevieme znášať utrpenie iného. Svet nie je spravodlivý a vedomie obmedzenosti našej kapacity pomôcť môže byť veľmi frustrujúce. Napriek tomu mať zdravý vzťah k sebe a zdravé hranice znamená aj to, že si môžem zachovať vnútorný pokoj aj v situáciách, keď druhý trpí a ty nemôžeš (alebo nemáš) zasiahnuť či niekto si vyberá cestu, s ktorou nesúhlasíš.
Za tím Bezpečného skautingu
Alžbeta Baratková – Levíča
