Postava líšky, v slávnej knižke Malý princ, prednáša repliku: „Skrotiť znamená vytvoriť si putá“. Je to príznačné pripodobenie medziľudských vzťahov. Mať s niekým vytvorené putá predpokladá, že sa vzájomne potrebujeme. Na začiatku našich životov si vytvárame putá s rodičmi, alebo s inými ľuďmi, ktorí sa o nás od kolísky starajú. Na začiatku dospievania sa zdá, že pripútanie sa ku kamarátom je vôbec to najsilnejšie, čo sme doposiaľ poznali. O to viac bolí, keď sa tieto krehké a citmi preplnené vzťahy akýmkoľvek spôsobom narušia…
Potreba ladiť s druhými
Každý človek potrebuje prežívať vzťahy predovšetkým z týchto dôvodov:
- Je to otázka života a smrti: Z minulosti sú známe prípady sirotincov, kde sa formálne starali o osirelé deti, ale dospelí k nim neprejavovali žiadnu citovú vrúcnosť. Kŕmili ich, umývali, šatili a dávali im nocľah. Nikto sa však s nimi nebavil, nehral, neusmieval sa na nich. Väčšina z týchto deti zomrela. Nie z nedostatku starostlivosti o telo, ale o dušu! Vzťah je pre dušu rovnako dôležitý ako kyslík pre naše bunky.
- Je to predpoklad zdravého vývinu: Bez vzťahu nemá náš mozog možnosť rozvinúť sa. Deti, ktoré prežili detstvo bez blízkeho vzťahu, v dospelosti neprospievajú po žiadnej stránke. Takýto ľudia nedokážu nadviazať blízky vzťah, neveria si, nedôverujú okoliu, majú nerozvinutí intelekt a talenty, nedokončené vzdelanie, celkovo sú nešťastní a zúfalí. Často ubližujú sebe alebo okoliu, končia v ústavoch, vo väzniciach a podobne.
- Je to korenie života: Špeciálnemu typu nervových buniek v našich mozgoch sa hovorí zrkadlové neuróny. Ich hlavnou funkciou je napodobňovať ľudí, ktorí sú nám sympatickí a blízki. Keď máme niekoho radi, začneme sa na neho nevedomky ponášať (a on na nás) – tónom hlasu, používanými slovami, gestami, spôsobom obliekania. Zrkadlové neuróny nám umožňujú nielen vcítiť sa do druhých (empatia), ale vyslovene sa na nich naladiť. Táto spoločná harmonizácia s niekým, pocit „spojenia duší“, je vôbec tým najkrásnejším korením života!
Míľniky k vzťahovej spôsobilosti
Aby sme sa stali úspešne socializovanými bytosťami (rozumej „vzťahovo spôsobilými“), musíme na tejto ceste zvládnuť niekoľko dôležitých míľnikov:
- Byť maminým a otcovým maznáčikom: Nie v zmysle rozmaznávania, ale v zmysle zahrnutia bezpodmienečnou vrúcnou láskou. Rodičia deti milujú len preto lebo sú na svete. Dieťa sa o lásku rodiča nemusí zasluhovať, prichádza k nemu podobne ľahko ako vzduch do pľúc. Najlepší rodičia sú pritom tí nedokonalí, ktorí deti bezpečne frustrujú (občas niečo nedodržia, zabudnú, protirečia si, zakážu, nedovolia) a stanovujú im hranice správania sa (základy budovania morálky a schopnosti dodržiavania celospoločenských pravidiel).
- Byť dobrým parťákom iným dospelým: Rodičovská láska nám pomáha budovať sebaistotu a pochopiť, že puto s milovanou osobou nezaniká, keď sa od nej fyzicky vzdialime. Vĺčatá a včielky môžu za rodičmi plakať, ale pokiaľ postupné odlučovanie zvládnu, doslova si zamilujú pozornosť, lásku a vedenie od iných dospelých (učitelia, tréneri, skautskí vodcovia) či starších kamarátov (radcovia). Napriek rôznym výchovným ťažkostiam, pre tento vek je normálne a zdravé, že deti sa snažia starším v oddiele zavďačiť, stoja o ich pozornosť a napodobňujú ich ako svoje najdôležitejšie idoly.
- Dospieť spoločne s kamarátmi: Na prahu puberty sa túžba podobať sa konkrétnym dospelým mení na túžbu stať sa dospelou jedinečnou osobou. Sú to práve rovesníci, ktorí skautom a skautkám pomáhajú vyrásť z detskej role. Dôležitá sa stáva prestíž a postavenie v rovesníckej skupine, ktorá chce nahradiť súčasný svet dospelých autorít svojim vlastným životným štýlom, príbehom a názorom. Vnímanie a postoje generácie rodičov sú zastarané a kritiky hodné. Mladosť sa o slovo hlási…
- Naučiť sa zrelej partnerskej láske: Na prahu dospelosti by mal byť mladý človek schopný samostatnosti, zodpovednosti a dlhodobých citových vzťahov. Do popredia sa dostáva otázka partnerskej lásky, event. manželstva, rodičovstva a pod. Človek sa sám stáva zdrojom bezpodmienečnej lásky.
Rola dospelých v rovesníckej partii
Každé pripútanie sa k niekomu nesie v sebe potrebu otvoriť sa druhému, dať mu možnosť rozpoznať vlastné silné aj slabšie stránky. Druhý človek musí byť vyspelý, aby nás v tom nezradil a neublížil nám. Nástrahou rovesníckej partie mladých ľudí je, že schopnosť prijímať seba a druhých bez predsudkov, sa iba vytvára. V skautingu do partie preto vstupuje dospelý, ktorý radí, moderuje konflikty, pomáha urovnávať spory, vedie mládež k zmyslu pre férovosť, spravodlivosť a skutočnú vzťahovú spôsobilosť. Mládež sa tak môže hlásiť o slovo vďaka angažovaniu podporných a neodsudzujúcich dospelých, ktorí ich nespútanú energiu usmerňujú.
Je dobré si zapamätať: Súčasťou dospievania je kritika a vzdor voči dospelej autorite, no nikdy nie tak zhubná, že sa vytráca akákoľvek schopnosť medzigeneračnej spolupráce!
Vážení kamaráti, to, že ste si otvorili online odkaz na tento text znamená, že máte zrejme záujem dozvedieť sa viac o téme vzťahov a vzťahovosti. V tlačenom letnom čísle časopisu Skaut (ročník 2026) sme písali o tom, prečo je potreba vzťahu otázkou života ako takého, ale aj jeho kvality. Snažili sme sa načrtnúť míľniky rozvoja vzťahovej „spôsobilosti“ v priebehu dospievania a aj to, akú rolu v tom zohrávajú podporujúci dospelí. Nasledujú rozpracované odpovede na otázky, ktoré sme si spoločné kládli v predmetnom článku v časopise Skaut.
Ako rozpoznať skutočné a falošné kamarátstva (a ako tie druhé ukončiť)?
Ako sa cítim, keď sa ku mne niekto správa konkrétnym spôsobom:
- Správanie kamaráta, ktorý to so mnou myslí dobre a je úprimný: Základným pocitom je stálosť. Tento človek sa ku mne správa predvídateľným, priam „nudným“ spôsobom. Aj keď má občas nejaký výkyv nálady, nevylieva si ho na mne. Toto kamarátstvo sa rodí akoby postupne, pomaly a rastie silnými spoločnými zážitkami. Postupne prichádzam na to, že sa na druhého môžem spoľahnúť, že to, čo povie aj dodrží a radšej nesľubuje to, čo dodržať nemôže. Po celý čas sa cítim byť sám/sama sebou, rešpektovaný/á a čoraz viac na jednej vlne s druhým. Uvedomujem si, že sa na kamoša vždy teším. Spoločne strávený čas nám obom prináša nielen zábavu, ale aj hodnotné rozhovory na rôzne témy, zdieľanie názorov, nápadov a pod.
- Správanie falošného kamaráta, ktorému v skutočnosti ide len o seba: Vzťah s týmto človekom je ako na horskej dráhe. Druhý môže prichádzať ako nenápadný fanúšik spoločného hobby alebo sa jedná o všeobecne obľúbeného a výrazného člena party. Od začiatku som zahrnutý/á jeho/jej pozornosťou, pochvalami a lichôtkami. Mám pocit, že mu/jej niečo dlžím za jeho/jej láskavosť. Rýchlo sa mu/jej zverujem s niečím osobným a v zapätí som nemilo prekvapený/á nezáujmom alebo zhodením môjho problému ako „nepodstatného“. Mám pocit, že pre kamoša mám hodnotu len vtedy, keď mu pritakávam a chválim ho. Cítim tlak prispôsobiť sa jeho/jej videniu sveta, moje prirodzené ja nedokážem vnímať.
Aké reakcie na druhého si na sebe všímam:
- Správanie kamaráta, ktorý to so mnou myslí dobre a je úprimný: Nikdy by mi možno nenapadlo, že by som sa skamarátil/a práve s týmto človekom. Očakával/a som akýsi „magnetizmus“ k nemu/nej, ale na začiatku som si tohto človiečika skôr nevšímala. Zaujalo ma až to, že nerozpráva len o sebe, ale aktívne sa zaujíma o svoje okolie. Aj ja som začal/začala byť všímavý/á voči nemu/nej. Všímam si, že keď sme spolu, odkladáme telefóny. Oveľa menej si spolu píšeme online, skôr sme spolu najradšej „face to face“, tak akosi „po starom“. Naše kamarátstvo nie je zaznamenávane nutne na sociálnych sieťach, ale odohráva sa v reálnom svete. Vtipné je, keď sú ostatní z nášho okolia prekvapení, že sa kamarátime, lebo to nikam nepostujeme. Reagujem na to s pocitom „rebelstva“, že robíme niečo po svojom, originálne.
- Správanie falošného kamaráta, ktorému v skutočnosti ide len o seba: Na akékoľvek odmietnutie reagujem snahou rýchlo spor urovnať. Takmer vždy som to však ja, kto prichádza s ospravedlnením. Kamarát sa mi ospravedlní maximálne cez čet, kde mi napíše „sorry“, pošle emotikon a má situáciu za vyriešenú. Všímam si, že neustále musím bojovať o jeho/jej pozornosť, pretože tento človek má okolo seba veľa ďalších rovesníkov, ktorí by mohli nášmu vzťahu konkurovať. Vždy keď som z nášho kamarátstva unavený/á on/ona akoby to vycítil/a a opäť ma zahrňuje pozornosťou, dokonca mi dáva najavo, že ukončenie nášho kamarátstva by niesol/niesla tak ťažko, že by si snáď potom aj ublížil/a. Inokedy sa mi vyhráža kyberšikanou. Na toto správanie reagujem stuhnutím a paralýzou.
Samozrejme, že existuje celá škála kamarátstiev od ideálneho po takzvané „toxické“. Vyššie prezentujeme dve krajné pozície, ale v realite sa stretávame s ľuďmi, ktorý majú mix zrelých a nezrelých reakcií. Aj my sami sa môžeme v dospievaní uchyľovať k emočne nezrelým reakciám (vyhrážanie sa, neschopnosť priznať si chybu alebo ospravedlniť sa, hranie sa s citmi druhého a pod.). Práve konflikty s rovesníkmi nás učia stať sa emočne dospelými. Základným ukazovateľom „chorobnosti“ vzťahu je popretie vlastných morálnych zásad. Napríklad, keď v mene kamarátstva ublížime ohováraním niekomu inému, uchýlime sa k násiliu voči niekomu, alebo siahneme na návykovú látku, zhoršíme si školský prospech, začneme sa hanbiť za pekný vzťah k vlastným rodičom a ďalšie. Skutočné kamarátstva nikdy nevedú k zapretiu toho, kým sme a čo je pre nás dôležité.
Najlepším spôsobom, ako ukončiť falošné kamarátstva, je vedieť včas rizikových ľudí rozoznať a vyhnúť sa im. Ak už je niekto do toxického kamarátstva zapletený skrz na skrz a uvedomí si potrebu jeho ukončenia, neraz potrebuje pomoc dospelých – rodičov, učiteľov, školskej psychologičky a pod. Emocionálne vklady i straty do takéhoto vzťahy bývajú privysoké a jeho ukončenie, napriek nutnosti, mimoriadne bolestivé. Nehovoriac o tom, že falošný kamarát môže reagovať „antikampaňou“ na sociálnych sieťach, čo sa rovná šikanovaniu. Na takéto správanie však dokáže efektívne výchovne reagovať škola, prípade aj polícia. Najdôležitejšie je, aby mal mladý človek povedomie, že jeho problém je riešiteľný a nie je žiadna hanba požiadať o pomoc dôveryhodných dospelých!
Ako sa vyhnúť vplyvu rovesníkov so závadným správaním sa (schopnosť povedať „NIE“)?
Druhá otázka priamo nadväzuje na vyššie riešenú problematiku. Vedieť povedať „NIE“ je najlepšou prevenciou vzniku problémov, ktoré by dospievajúcemu mohli veľmi ublížiť. Povedať nie však niekedy znamená stratiť celý svet, konkrétne:
- kamarátov, z ktorých možno niektorých možno považovať za lepších ako druhých,
- strata postavenia v hierarchii partie či kolektívu (napr. v triede)
- vystavenie sa riziku posmechu, šikanovania či vážnejšiemu ublíženiu (i fyzickému),
- vystavenie sa riziku „znemožnenia“ v online svete, ktoré má v súčasnosti medzi mladými ľuďmi neraz ešte závažnejšie dopady na ich životy,
- znemožnenie nadväzovania zmysluplných kontaktov a trávenia voľného času v mieste bydliska, v škole a pod. (štatút odvrhnutej „čiernej ovce“)
Takéto zborenie sveta málokomu stojí za to. Cena je ale privysoká. Vyrásť v partii, kde sa napr. chodí za školu, užívajú návykové látky a pácha drobná kriminalita, znamená doslova vyrásť pre kriminál. Aj na Slovensku existujú terénne sociálne služby, ktoré pracujú s takto ohrozenou mládežou. Snažia sa pomôcť jednotlivcom, skupinám i rodinám (pozri si ich web mladezulice.sk).
Dôležitosť „NIE“ v skautingu
To, či sa podarí dodržať rýdzosť pilierov skautskej činnosti, záleží na každom členovi. Každý, kto sa slušne ohradí voči správaniu niekoho, ktoré je v rozpore so skautskými ideálmi, pomáha nielen osobnému rastu druhého, ale aj zachovať dobré meno skautingu u nás a vo svete. Možno to znie príliš cnostne, ale prakticky to znamená povzbudenie kamaráta z družiny, aby odčinil či napravil niečo, v čom zlyhal; znamená to jasné ohradenie sa voči niekomu, kto na skautskú akciu donesie alkohol, správa sa nepekne k dievčatám a k malým deťom, posmieva sa ľuďom s postihnutím a tak ďalej. Každé „NIE“ voči správaniu, ktoré nie je skautské, znamená „ÁNO“ prijímajúcej, láskavej a otvorenej komunite, v ktorej deti a mladí ľudia môžu nadväzovať kvalitné kamarátstva a spolupracovať s inšpiratívnymi dospelými.
Ako sa stať onou jedinečnou dospelou osobou schopnou milovať?
Odpoveď na tretiu otázku má dozvuky v problematike popísanej v prvej a druhej otázke. Jedinečná osoba schopná skutočne milovať je zároveň taká, ktorá dokáže vzdorovať nástrahám toxických vzťahov a povedať NIE (okrem iného). Na to, aby sme úspešne prešli míľnikmi našej vzťahovej spôsobilosti a naučili sa prijímať seba i svoje okolie, mali by sme v priebehu života prežiť tieto skúsenosti:
- Skúsenosť, že môžem byť: Znamená to prítomnosť zázemia a bezpečia. Toto zažívame ideálne už v detstve, kedy sú garantom bezpečného priestoru rodičia (alebo iní opatrovníci). Ide o základný pocit „môcť existovať“ vo význame, že nič nás bezprostredne neohrozuje na živote.
- Skúsenosť, že chcem byť: Súvisí s pocitom, že je „dobré byť na svete“ a je našou vôľou v ňom žiť. Toto je predurčené tým, či náš v detstve rodičia (alebo iné blízke osoby) prijali a bezpodmienečne milovali. Vďaka tomu sme schopní neskôr rozvíjať láskyplný a zrelý vzťah k sebe i k ostatným.
- Skúsenosť, že smiem byť takým akým som: Znamená, že v detstve sme boli prijatí vo svojej jedinečnosti. Nemuseli sme napĺňať predstavu rodičov o nás a boli sme podporovaní v slobodnom sebarozvoji. Tato nám v dospelosti pomáha prijať inakosť ostatných (necítime sa ňou ohrození) a uplatniť aj prijatie svojho nedokonalého „Ja“.
- Skúsenosť túžby (vôle) po zmysle: Ak sú v našom živote prežité vyššie vymenované skúsenosti, vytvára sa túžba žiť zmysluplný život. Zmysel je pre každého niečo iné a jedinečné, čo patrí iba jemu samotnému, alebo to napĺňa spoločne s ostatnými (ako napr. v skautingu).
O čo konkrétne sa skautská mládež vlastne môže v súčasnosti hlásiť?
Odpoveď autora na poslednú otázku je najtrúfalejšia. On sám už dávno nie je „mládežou“ a vlastne mu neprináleží za dnešnú mládež čokoľvek písať alebo v jej mene čokoľvek prehlasovať. Otázku však považujem za dôležitú.
V minulých dekádach sa mladí ľudia svojim slovom hlásili o rôzne veci. Zasadzovali s o ľudské práva, rasovú rovnosť, osobné slobody, férové podmienky na trhu práce, za zrovnoprávnenie žien, za elimináciu rizík klimatickej krízy, zákaz zbraní hromadného ničenia atď. Niektoré z týchto veľkých apelov boli vyslyšané, iné nie. Apel každej generácie však definuje jej jedinečný príbeh a postoje, ktorými nahrádza nás starších. Ako človek, ktorý sa venuje dnešnej mládeži aj z pohľadu detského psychiatra, mám niekoľko nápadov na oblasti, o ktoré by sa mohla dnešná mládež hlásiť a apelovať svojim slovom na riešenia.
Na prvé miesto by som dal protitrend online života, to znamená návrat k offline životu. Výzvou je minimalizovať digitálnu stopu o sebe a svojom živote na internete, vrátiť sa späť k prežívaniu vzťahov „face to face“, k hre v reálnom prostredí, k čítaniu knižiek, k písaniu listov, zamilovaných básničiek a hlboko osobných vyznaní lásky k životu, ktoré sú jedinečné svojou intimitou. Tieto poklady sú pokladmi práve vtedy, keď sú ukryté na dne šuplíka a nezapadajú v nekonečnom ryku internetového davu. Návrat do offline je tiež návratom späť k vlastnej stabilite, odolnosti a duševnej rovnováhe, k podstate človečenstva, ktorá je fyzická a nie virtuálna. Toto by som dnešnej mládeži ponúkol. Ale je to na vás, kamaráti.
Text: Marek Pleško – Marcus, Námorná akadémia vodných skautov, Tím Bezpečný skauting
