Uzlovanie neodmysliteľne patrí k skautskej zručnosti. Správne použitie a viazanie uzlov nám vie pomôcť v každodennom živote či aktivitách v prírode. Priblížme si ich v rámci nášho nového seriálu o uzloch od A po Z!
Rakúsky horolezec Karl Prusik vyvinul okolo roku 1931 prvú uznávanú formu tohto uzlu, ktorý má teraz už veľa variánt. Prusíkov uzol obopína silnejšie lano alebo tyč, bez záťaže ho ľahko posunúť a naopak, pri záťaži sa utiahne. Patrí medzi trecie uzly a používa sa pri šplhaní po lane, záchrane po páde, zostavovaní kladkostrojov či samoistenie na lane pod osmou.
Funkcia prusíkovacích uzlov spočíva v tom, že pri pohybe pozdĺž lana je človek naviazaný uzlom na lano a slučku má karabinou priprinutú k bedrovému alebo prsnému úväzu. Postupovaním po lane je uzol voľný a dá sa posúvať. V momente zaťaženia – napríklad pádu – sa uzol zovrie okolo lana a trenie mu bráni posunúť sa. Avšak, treba mať na pamäti, že aj po zaťažení tieto uzly v istej miere kĺžu. Rovnako aj to, že trením vzniká teplo a môže dôjsť k spáleniu slučky.
Väčší počet závitov zvýši zvieravosť uzlu, ale len vtedy, keď závity priliehajú k hlavnému lanu bez prekrytia. Lano použité na závesnú slučku nesmie byť hrubšie ako polovica priemeru hlavného lana – väčšinou sa využíva tretinový priemer. Ak sa omotáva hrubším lanom, uzol sa zle zaťahuje a na lane nedostatočne pevne drží.
