Svoje výročia majú aj také udalosti, ktoré nemožno vtesnať do jedného konkrétneho dátumu. Jednu z nich si po osemdesiatich rokoch pripomíname práve teraz – prvú likvidáciu skautského hnutia na Slovensku.
V období po Mníchovskej dohode, od jesene 1938 do jari 1939, na Slovensku prebiehal proces mocensky vnucovaného „zjednocovania“ spoločnosti. Najprv prebehli radikálne „úpravy“ politickej scény. Časť dovtedajších strán prijala ponuku na zlúčenie do jedinej Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, ktorá si pridala dôvetok Strana národnej jednoty, a tie zvyšné boli jednoducho zakázané. Zaujímavé bolo, že zákaz sa nevzťahoval len na sociálnych demokratov či komunistov, ale aj na Slovenskú národnú stranu, ktorej regionálne štruktúry sa proti vnútenému zjednoteniu s ľudákmi vzbúrili a chceli pokračovať v samostatnej činnosti. Nasledovali prehliadky ich sekretariátov, konfiškácia dokumentov, zapečatenie kancelárií a iné druhy šikany. V decembrových „voľbách“ do Slovenského snemu už bola len jedna spoločná kandidátna listina – a žiadna opozícia.
Súbežne ľudáci zlikvidovali aj nezávislý spolkový život. Ich ozbrojené stranícke jednotky, Hlinkove gardy, po mestách i dedinách obsadzovali spolkové domy Sokola, Orla, Robotníckej telovýchovnej jednoty, združenia YMCA a rôznych živnostníckych združení. Do konca roku 1938 spolky prišli o svoje telocvične, ihriská, knižnice, časopisy, o hudobné nástroje svojich dychoviek aj o fundusy ochotníckych divadiel… a boli úradne rozpustené. Kto sa pokúsil vzdorovať a pokračovať v činnosti, toho tiež čakala gardistická šikana.
Uvedený postup sa v plnej miere uplatnil i proti skautingu, a to nielen pre lákavú možnosť bezprácne „prevziať“, teda prisvojiť si hustú sieť klubovní a táborísk. Túto pôvodne britskú organizáciu v tom čase už považovali ľudáci za netolerovateľnú konkurenciu na ideologickom poli – vychovávala totiž dorastajúcich občanov v demokratickom duchu. Nuž a ten zásadne protirečil tomu, čo sa sami snažili dostať do detských hláv. Učil spolupráci a úcte vo vzájomnej rovnosti také deti, ktoré pochádzali z etnicky, sociálne i nábožensky rôznorodých rodín. A podobne rôznorodí boli aj jeho vedúci. Skauti sa svojím demokratizmom dlhodobo vyhraňovali voči totalitárnym spôsobom formácie detí v nacistickom Nemecku, ktoré bolo pre mládežníckych činovníkov tvoriacej sa Hlinkovej mládeže prirodzeným partnerom a vzorom.
Hlinkovej mládeži (ďalej HM) teda nemohlo stačiť prosté organizačné pohltenie skautingu. Sprevádzala ho personálna čistka, ktorá sa zďaleka netýkala len tunajších štruktúr celorepublikového nadkonfesijného skautského zväzu – Junáka, úradne zlikvidovaného už koncom októbra 1938. Očividná bola napríklad aj pri oddieloch slovenských katolíckych skautov Zlatého kríža. Tí na jar 1938 ešte oslávili desaťročie slobodného združovania katolíckej mládeže zo širokého politického zázemia, no v závere roka už stáli pred voľbou hromadne sa preregistrovať do HM alebo byť úradne zrušení. Časť vedenia a členstva ponuku kolaborácie s ľudáckym režimom odmietla a dočkala sa v posledných decembrových dňoch 1938 policajného rozpustenia, zvyšok aj s majetkom prešiel k HM. No nádeje a prísľuby, že by skauti aj v rámci HM mohli pokračovať vo svojej bežnej činnosti, sa lámali od počiatku. Stačilo zopár stretnutí s „družobnou“ Hitlerjugend, systematicky vychovávanou k otvorenému nepriateľstvu voči skautom a k pohŕdaniu kresťanskou etikou. Nakoniec, v nacistickom Nemecku bol skauting zlikvidovaný do dvoch rokov po Hitlerovom nástupe, v Rakúsku okamžite po pripojení k Ríši.
S vidinou udržania sa vo funkciách sa niektorí činovníci katolíckeho skautingu len polrok po veľkých oslavách vlastného desiateho výročia odrazu „rozpamätali“, že ich nepolitická organizácia vlastne vždy inklinovala k ľudáctvu, že ich zakladateľskou osobnosťou bol vlastne Vojtech Tuka, ba dokonca že ho stihol založiť už o nejaký rok skôr. V oficiálnej verzii dejín katolíckeho skautingu tak Tuka nahradil reálneho – ale už politicky nevhodného – prvého náčelníka slovenského katolíckeho skautingu prof. Jozefa Lukačoviča, kňaza, stredoškolského učiteľa a činovníka agrárnej strany, teda neľudáka. Hlinkova mládež pochopiteľne nemala záujem ani o ďalších Slovákov s demokratickou orientáciou, ktorá sa vtedy označovala za „čechoslovácku“ a bola dostatočnou kvalifikáciou na „prevýchovný“ pobyt v ľudáckom koncentračnom tábore pre politických oponentov. Napokon netrvalo dlho a v Ilave bol na niekoľko mesiacov internovaný aj sám Lukačovič.
Štruktúra detských spoločenstiev na Slovensku sa v tom čase menila aj ďalšími „organizačnými opatreniami“. Už od jesene 1938 boli zo Slovenska spolu s rodičmi vyháňané deti z českých a zmiešaných česko-slovenských rodín, deti židovského pôvodu mali byť zasa úplne vylúčené z verejného, teda aj spolkového života. Naopak, od septembra 1939 mali byť všetci slovenskí chlapci od 6 rokov povinne členmi Hlinkovej mládeže a po nej pokračovať v Hlinkovej garde (HG) až do svojej šesťdesiatky. (Toto vládne nariadenie vyvolalo vo verejnosti silný negatívny ohlas, preto vláda povinný vstup do HM a HG po troch mesiacoch zrušila a ponechala ho formálne dobrovoľné.) Na rozdiel od skautingu a iných medzivojnových detských organizácií sa mala Hlinkova mládež organizovať priamo pri školách, podobne ako to neskôr mali pionieri. Taký systém uľahčoval štátu dozor nad aktivitou detí aj učiteľov, od ktorých sa tiež očakávalo, že sa ujmú aj vedenia oddielov HM, lebo na tento typ práce s deťmi nebolo medzi ľudákmi dosť dobrovoľníkov.
Podobne ako v českej časti štátu, aj na Slovensku sa členovia skautského hnutia zapojili do protinacistického a protiľudáckeho odboja. Vďaka svojej kvalifikácii z Lesných škôl, dôkladnej znalosti terénu po celom Slovensku a vďaka cielene rozvíjanej vzájomnej dôvere členstva sa vedeli už od počiatku uplatniť pri prevádzaní prenasledovaných osôb cez hranice, z Protektorátu na Slovensko a odtiaľto zasa cez novú a ešte nedokonale stráženú hranicu do Maďarska, skadiaľ sa už dalo ľahšie dostať do Francúzska a Británie. Všímavosť, zámerne pestovaná kimovkami a ďalšími hrami, zo skautov aj v dospelosti robila lepších členov spravodajských sietí. Technické odborky vychovali nejedného rádioamatéra, ktorý vedel upraviť zaplombované rádio tak, aby sa dali napriek zákazu počúvať zahraničné správy. A svetonáhľadovú formáciu, ktorú si skauti niesli so sebou do života, si mnohí vedome či podvedome dokázali zachovať a šíriť aj v armáde a v civilných odbojových zložkách. Skautské táboriská, podobne ako táboriská YMCA a letné zotavovne Červeného kríža, ožívali za povstania staronovým osadenstvom.
Na rozdiel od českých skautov však tí slovenskí majú svoju odbojovú činnosť z obdobia vojny zmapovanú pomerne slabo. V aktuálnom čase sa logicky musela utajovať, navyše sa rozplývala v činnosti širších sietí. Neskôr ju prekryli aj výraznejšie bojové činy povstaleckej armády. Ešte v apríli 1947 boli na slávnostnom nástupe v Bratislave viacerí skauti vyznamenaní Junáckym krížom za vlasť 1939 – 1945. No od roku 1948 už bolo pripomínanie skautskej minulosti účastníkov odboja nebezpečné, pretože bola nezlučiteľná s komunistickou výchovou. Začiatkom 90. rokov sa oživila činnosť skautského hnutia na Slovensku, no súčasne ožil aj dávny spor o jeho demokratickú podstatu. Tentoraz pre zmenu veteráni z Hlinkovej mládeže prišli s verziou, že celá HM vlastne bola len prezlečený skauting a dokonca „chránila mládež pred nacizmom“. Tým sa nielen vyviňovali zo zodpovednosti za kolaboráciu a za protidemokratickú výchovu mládeže, ale zvyšovali si tým šancu reštituovať dvakrát zhabaný skautský majetok ako tí praví dediči slovenskej skautskej myšlienky. Pragmaticky vzaté, ani v prvých rokoch samostatnej SR, vzhľadom na vtedajšie vedenie rezortu školstva a mládeže, nebolo pre obnovený Slovenský skauting príliš výhodné otvorene sa hlásiť k svojej pôvodnej nadnárodnej a nekonfesijnej tradícii z obdobia medzivojnového Československa. Ustálila sa až po niekoľkoročnom vnútornom zápase.
Generácia prvých slovenských skautov z dvadsiatych rokov minulého storočia tak zväčša odišla do nenávratna skôr, než by svoje pamäti mohla slobodne zverejniť, a než by sa o ne niekto zaujímal. Málo vieme o dejinách každodennosti, dospievania a osobnostnej formácie vlastne celej slovenskej demokratickej protiľudáckej opozície, ktorú po ľudákoch následne z dejín vygumovali aj komunisti. A tak zatiaľ len občas narážame na zlomky informácií o tom, ktorí zo Slovákov, pôsobiacich ako ministri v medzivojnovom období v centrálnej vláde alebo ako poslanci v jej Národnom zhromaždení, boli vo svojich rodných obciach patrónmi skautingu, ktorý z ilavských zaistencov, z povstaleckých dôstojníkov, zo slovenských vojakov zahraničnej čs. armády alebo povojnových demokratických činovníkov v ňom začínal ako chlapec, koľko balíkov potravín a oblečenia zozbierali a doručili bývalé skautky väzňom, zajatcom a ich rodinám… Takmer nič nevieme ani o tom, ktoré zo slovenských detí, tráviacich vojnu v emigrácii, sa zaradili do tamojších skautských oddielov, veľmi aktívnych napríklad vo vojnovom úsilí Veľkej Británie.
Z tohto článku sa teda veľa nového nedozviete – naopak, dúfame, že v pátraní budete aj naďalej pokračovať sami. Napokon, v najbližšom období bude niekoľko ďalších okrúhlych výročí, spätých s demokratickým odbojom, ktorého boli skauti dôležitou súčasťou, a stálo by zato si ich pripomenúť.
Zdroje
- Buď pripravený, 1922 – 1938.
- CVENGROŠ, V. – JANZA, A.: Skautská príručka, Košice, 1929.
- JANOTA, Peter – MIKLOŠ, Jozef: Osobnosti skautingu na Slovensku. Slovenský skauting: Historická komisia, 2013.
- (red.) Kronika. Junácka slávnosť v Bratislave 20. apríla 1947. Slovenský junák č. 6-7, 1947, s. 31. Zlatý Junácky kríž 1939-1945 bol udelený padlým hrdinom in memoriam, strieborný udelili preživším.
- MILLA, Michal. Hlinkova mládež 1938–1945. Bratislava: Ústav pamäti národa, 2008.
- STARÝ VLK: Odstúpili sme – tu sme! Nová mládež 3/1939, s. 54-55.
- TUKA, Vojtech (cit. prejav). Z 30 chlapcov pred trinástimi rokmi dnes 80 000 háemistov. Slovák, 11. jún 1940, s. 3.
- ŠROBÁR, Jozef: K 10. výročiu slovenského katolíckeho skautstva. Skaut. Mesačník slovenských katolíckych skautov, „Skautov Zlatého kríža“, č. 9-10, máj-jún 1938, s. 2-3.
Odporúčame: Debata Skautského inštitútu na Slovensku – Keď to už nie je detská hra… (organizovanie detí a mládeže v rokoch 1939 – 1945)
V pamätný Deň víťazstva nad fašizmom sa s historičkou Historického ústavu SAV Marínou Zavackou, PhD. (autorka článku) a pani Olinkou Slivkovou, skautkou telom i dušou, dievčatkom z denníka, porozprávame o organizovaní detí a mládeže v období vojnového Slovenského štátu.
Ako vplývala totalitná ideológia na každodenný život detí a mládeže? Aký bol osud mládežníckych organizácií a ako sa so zmenami v spoločnosti vyrovnávali dospelí vedúci v týchto organizáciách? Nesieme i my na svojich pleciach stigmy týchto časov? To je len zlomok otázok, na ktoré budeme hľadať odpoveď.
- Hostky: Marína Zavacká, PhD., Olinka Slivková
- Moderuje: Pavol Šveda – PiTT
- Udalosť na Facebooku
