Prvý bod skautského zákona od nás vyžaduje nielen pravdovravnosť, ale aj spoľahlivosť a dodržanie slova. Obstojíme?
Staň sa čestným človekom a môžeš si byť istý, že na svete je o jedného darebáka menej. (T. Carlyle)
Hovoriť pravdu je samozrejmosť
To, že sa má hovoriť pravda a nie lož vedia už malé deti. Každý normálny rodič to svojho potomka naučí. Tým, že skaut povie vždy čistú pravdu nikoho neohúri. Je to predsa samozrejmosť…
A predsa nie je. Niekde sa to zrazu zlomí. Aj keď človek vie, že lož nie je správna, uchyľuje sa k nej. Vidíme ju všade, každý deň. V škole, na ulici, v autobuse, v reklame. Zrazu sa sami pristihneme ako pri vymýšľaní výhovorky popustíme uzdu fantázie až do krajov lží. A takto postupne pliaga nepravdy ničí našu spoločnosť aj pôsobením z našich radov. Zobrať niečo z práce sa ani nepovažuje za krádež – veď ako dobre, že to je zadarmo a nemusí sa to platiť. Za úspešného sa považuje skôr šikovný podvodník ako ten, ktorý celé dni čestne drie. Má predsa úspešnú firmu.
Doba je prešpikovaná nečestnými praktikami a nestíhame žasnúť, kde sa to vlastne všetko berie. No i napriek tomu hovorenie pravdy vychádza z prirodzenosti človeka. Skautský zákon nám túto prirodzenosť vpísanú do srdca a vštepenú rodičmi zdôrazňuje a pripomína.
Spoľahlivosť
Prvý bod skautského zákona vyžaduje nielen pravdovravnosť, ale aj spoľahlivosť. Čo skaut povie, to by mal dodržať. Za všetkých okolností, až pokým by mu to vážne neohrozilo život. Aj vy máte pocit, že to v našich oddieloch neplatí?
Čím viac komunikačných prostriedkov nás obklopuje, tým väčší problém máme s dochvíľnosťou. Meškáme. Neprinesieme čo sme sľúbili, i keď sme si mohli nastaviť pripomienku do mobilu. Vyhovárame sa, vymýšľame dôvody prečo to, či ono nevyšlo. Neodpíšeme na e-mail, zabudneme, nevybavíme.
Starší vodcovia, ktorí v našom meste vychovávali prvé skautské generácie po obnovení skautingu dbali na to, aby mládež bola hlavne spoľahlivá. Spoľahlivosť bola znakom skutočného skauta. Snažíme sa o to aj dnes?
Som skaut!
Dávnejšie som čítal príbeh, v ktorom starší skaut uvažoval o prvom bode skautského zákona. Pomohol si príbehom. Opísal situáciu zo štyridsiatych rokov minulého storočia. Študent prichádza do kníhkupectva a chce si kúpiť knihu. No zistí, že nemá dosť peňazí. Kníhkupec je neoblomný a nechce mu dať knihu bez zaplatenia. Študent sľubuje, že peniaze prinesie o deň neskôr. Napokon sa kníhkupec spýta: „A akú mi dáš záruku, že ma nepodvedieš?“ Nato študent odpovedá: „Som skaut!“ Údajne to kníhkupca obmäkčilo a skaut mu neskôr skutočne chýbajúce peniaze priniesol.
Viete si čosi podobné predstaviť dnes u nás? Ja žiaľ nie. Doba sa zmenila. Skauting je jedna z mnohých organizácií a máme problém verejnosti vysvetľovať, čo vlastne robíme. Nepoznajú naše hodnoty, nevedia nič o našej skautskej cti. Práve preto bol pre mňa tento príbeh taký silný, že som si ho dlho zapamätal. Predsa aj v minulosti nemohla vzniknúť takáto dôvera len tak z ničoho. A tiež dodržanie slova, ktoré dal skaut kníhkupcovi, muselo mať pre neho ohromnú hodnotu, keď ho vytiahol ako dostatočnú záruku. Úžasné.
Žijeme vo svete, kde sú niekedy hodnoty postavené naruby. Dôvera sa nevypláca. Dané slovo má minimálnu hodnotu. Keby sme dnes v obchode riešili nedostatok peňazí prísľubom na základe toho, že sme skauti, asi by sme iba dobre pobavili predavača. K zmene môžeme už dnes pomôcť tým, že začneme hovoriť úplnú pravdu a dodržiavať všetko, čo sľúbime. Do bodky.
