Dievča, ktoré začalo písať skautské táborové noviny, dnes patrí medzi novinárky verejnoprávnej tlačovej agentúry. V rozhovore s Máriou Šumichrastovou (Mašu) sa rozprávame o tom, ako jej skauting pomohol nájsť vlastný hlas, čo si zo skautských rokov odniesla do novinárskej práce, aj prečo môže byť skauting v životopise veľkou výhodou.
Dnes si novinárkou vo verejnoprávnej tlačovej agentúre a tvoríš vlastný podcast. Keď sa však vrátime o niekoľko rokov späť, bola si hanblivé dievča. Ako si našlo cestu práve takéto dievča ku skautingu a čo v ňom objavilo?
Na skauting ma priviedla moja sestra. V jedno leto sme ju išli pozrieť na skautský tábor a vtedy som sa rozhodla, že sa na skauting prihlásim. Aj tak som si vravela, že sa vlastne nudím. Mala som 13 rokov. V skautingu som našla nových kamarátov, viacerí z nich ostali moji priatelia, a aj neopakovateľné zážitky. S našimi sme veľmi nechodili na výlety, takže skautské výpravy a rôzne akcie boli pre mňa fakt vzrušujúce nové zážitky.
V skautingu som prežívala svoju pubertu, boli to pekné časy. Absolútne prirodzene ma zaujali všetky nuansy typické pre skauting, ako sú družinovky, akcie v prírode, pomoc druhým. Bolo to vlastne také „romantické“ – mať priateľov v jednom meste, pravidelne sa stretávať na skautských akciách aj mimo nich, zažívať a organizovať podujatia v prírode. Neskôr som už pomáhala viesť mladších, začala chodiť na vzdelávačky a spoznávala som aj skautov „za hranicami“ nášho zboru, čo ma veľmi obohatilo.
Jedným z tvojich prvých novinárskych projektov boli táborové noviny, ktoré si začala vydávať na skautskom tábore. Ako tento nápad vznikol? (spomínaš si na moment, keď si si prvýkrát povedala “Toto ma naozaj baví”?)
To bol môj najlepší tábor. Písal sa rok 2010 a každý táborový deň patril nejakému filmu. Prvýkrát som bola aj súčasťou staffu. Ani neviem, ako vznikol nápad s táborovými novinami, ale tak ako každý deň vychádzal táborový rozkaz, jedálniček, vychádzali aj noviny. Táborníci si v ňom mohli prečítať, čo nové sa udialo, čo nás čaká, našli tam aj rozhovory s „významnými“ táborníkmi a mimoriadne obľúbená bola sekcia klebiet. Bol to vlastne taký bulvár, ale dosť ma to bavilo. Myslím si, že vtedy som si ani neuvedomovala, že mi ide práca so slovom. Myslela som si, že je to takéto „easy“ pre každého.
Kedy si si uvedomila, že chceš byť novinárkou?
To je dobrá otázka. Ja som ňou veľmi nechcela byť. Na strednej som plánovala, že budem robiť niečo „praktickejšie“, chcela som pomáhať ľuďom napríklad ako zdravotníčka. Ale začala som tvoriť školský časopis, v maturitnom ročníku som ho viedla, akosi som šla na prijímačky na žurnalistiku, až som tam ostala. Vždy ma bavili veci verejné, čítať si o politike, takže sa to pomaly formovalo. Uvedomovala som si, že by som chcela byť v centre diania a informovať o tom.
Pri výberovom konaní do TASR zohral rolu skauting v tvojom životopise. Čo presne sa stalo?
V TASR pracovala skautka Katka z Trenčina, s ktorou som sa poznala. Keď som poslala životopis, šéf prišiel za Katkou a pýtal sa jej na mňa, čo som zač, keďže som tam mala uvedený skauting. Vedel totiž aj o nej, že je skautka. Neviem, akú predstavu mal o skautingu, ale minimálne ho to v životopise určite zaujalo.
Prečo by podľa teba zamestnávateľov zaujímať skauting v životopise? Je niečo, čo podľa teba skauting rozvíja lepšie ako škola?
Zamestnávateľov by mal určite zaujímať skauting v životopise. Otázka je, či tušia, čo konkrétne skauting znamená, čo robia skauti na Slovensku. Pre mňa ako zamestnávateľa by bol atraktívny uchádzač so skautskými skúsenosťami – z vedenia tímu alebo absolvovanými kurzami.
Predpokladala by som, že sa viem na neho spoľahnúť, je zodpovedný, čestný, tímový hráč, má kreatívne nápady a že má skúsenosti s krízovými situáciami. Toto sú určite zručnosti, ktoré skauting rozvíja lepšie ako škola. Teda aspoň za mojich čias toto v školstve vôbec nebolo, možno sa teraz už na to kladie väčší dôraz.
Keď hovoríme o tom, čo rozvíja podľa mňa skauting lepšie ako školy, tak určite tie krízové situácie, fungovanie v diskomforte. Čoraz aktuálnejšia je téma pripravenosti bežného obyvateľstva na krízové situácie. Niečo nás naučila pandémia, ale aj kvôli vojne na Ukrajine či klimatickým zmenám začínajú štátne inštitúcie v zahraničí aj na Slovensku vydávať rôzne príručky „prežitia“. V tomto môžu skauti čerpať zo svojich poznatkov a majú už čo to odžité. Každoročná príprava staffáka, ale aj účastníka na tábor či akúkoľvek akciu, zahŕňa prípravu na všetky nečakané situácie.
Je to možno povahou, ale môže to byť aj skautingom, že vieme situácie v diskomforte zvládať lepšie, možno trpezlivejšie. Aj vytrvalosť, ktorá sa vyžaduje pri mnohých výzvach, odborkách, je zručnosť, ktorá je veľmi užitočná do ďalšieho života – v zmysle vydržať – aj v tých nekomfortných situáciách.
Je niečo, čo si sa naučila v skautingu a dnes to využívaš v redakcii?
Asi veľa zo skúseností nadobudnutých v aktívnom skautovaní dnes využívam v práci a ani si to neuvedomujem. Určite je to tímová spolupráca, ktorá je v našej práci nevyhnutná. Potom mi napadá vystupovanie pred ľuďmi, komunikácia, vybavovanie povinností, doťahovanie vecí do konca…
Čo je na tvojej práci najťažšie a čo najkrajšie?
Môžem to zhrnúť aj tak, že to najťažšie je zároveň najkrajšie. Fascinujúca vie byť práca „pod tlakom“, ten adrenalín, keď sa deje niečo vážne, nové a ja to musím rýchlo spracovať a oznámiť svetu. Je to náročné, ale pekné. Spravodajstvo ma baví, keď potom niekde čítam alebo z rádia počúvam moje texty, je to fajn pocit.
Najťažšie je pre mňa to, keď sa toho deje veľa, naraz a ešte ťažké témy, a viem, že všetko musím spracovať a napísať a často skákať z témy na tému. Najkrajšie je to, že vidím mnohé veci a mnohých ľudí zblízka, venujem sa parlamentu a zákonom, čo ma vždy lákalo. Ale zas sme pri tom, že je to najkrajšie aj najťažšie, lebo po rokoch je práca v parlamente rutinná a v tejto dobe aj vplyvom mnohých faktorov vyčerpávajúca.
Ktorý bod skautského zákona (alebo hodnota) sa ti najviac vracia v práci?
Na skautský zákon v robote vôbec nemyslím. Ale hneď prvý bod Na skautovu česť sa dá spoľahnúť je v podstate gro našej práce. To, čo púšťame do sveta, musia byť overené informácie a za textom si musíme stáť, nič neprikrášľovať, nevymýšľať si.
Čo zo skautingu dnes odovzdávaš ďalej, aj keď to možno ľudia okolo teba nevedia?
Ak sa rozprávame o práci, myslím si, že viem zachovať chladnú hlavu. Keď sa toho deje veľa alebo sa deje niečo vážne a treba to spravodajsky overiť, zisťovať, spracovať, viem to nejako uchopiť, ihneď určiť priority. Ako som už spomínala, je to aj tímová práca, výdrž v diskomforte.
Pýtala sa Eva Novotná, odpovedala Mária Šumichrastová
