Éra môjho cestovania na východ a juh sa začala, keď som sa v roku 2007 dotrepal s dvoma staroľubovnianskymi skautkami na bicykloch a v rozťahaných tričkách do Užhorodu. Odvtedy Julka gazelími nohami prebehla SNP-éčku za 11 dní a zohrala dôležitú rolu vo Vyšnom Nemeckom počas prvých mesiacoch vojny. Miška sa medzičasom stala mamkou môjho krstného syna. Svet tvoríme dobrý, len ešte uhasiť tú vojnu na Ukrajine. A tento úvod nie je o tom, že „ja a moji kamoši“. Ale my všetci skauti tvoríme lepší svet. Aj keď je vojna.
Ako sa to začalo?
Áno, prvý týždeň vojny bolo treba variť čaj v Ubli a vo Vyšnom Nemeckom, začala sa aj Skautská služba, organizoval sa pohyb, všakovaké zbierky a konvoje. Mnohí sme tam boli, lebo sme pochopili, že tu a teraz treba našu službu. Niekto sa naplnil za víkendík, niekto zahorel pre vec. Skautské kontakty sa zmiešali s novými spojenectvami, pomáhali sme kupovať terénne autá, viezli sme sanitku do Ľvova. Až mi môj priateľ, Ukrajinec a zároveň kňaz, zavolal, či by som na Slovensku nekúpil funkčné zubárske kreslo. To som o pár dní dostal zadarmo aj s prísľubom servisu. Napísal som kežmarským roverom s otázkou, že kto ide do toho. Dopadlo to tak, že sme sa nerozhodli poslať tam kreslo s vŕtačkou obalené igelitom, ale dodávku – zubársku sanitku s inštalovaným kreslom, solármi, invertorom, batériami, kompresorom. A to sme netušili, čo nás všetko čaká. Dali sme dokopy, čo treba. Jakubovu garáž a dielňu, Tadekove a Vikine „know how“ na štylizáciu a propagáciu zbierky, Mišove zváračské zručnosti, Mapine obedy, pomocné ruky a kecy desiatok skautov a skautiek. Kamoš vedel, ako funguje aj španielska dedina – chlap, čo robí karavany nám solárny systém vyrobil za pár dní. Zbierka uhradila potrebné súčiastky.
Prvá stopka a ďalší pokus
Tri mesiace príprav nestačili a koncom marca už bola dodávka v kežmarsko-ukrajinských farbách, skautsko-zubárskom dizajne, po servise a s fungujúcim kreslom, vŕtačkami, autoklávom a napchatá výbavou a materiálom. Po dohode so zakarpatskými a ľvovskými skautmi sme vyrazili na hranicu. Prvý pokus stroskotal na administratíve a mňa otočili ukrajinskí colníci. Päť dní dovolenky sa stratilo v mailovaní a telefonovaní. Vystrojení novými papiermi na darovanie auta a výbavy, nepriestrelnými vestami a balistickými prilbami sme si opäť sadli do našej zubárskej ambulancie. Nie je to ako štartovať smer Chorvátsko. Je to proste stres a strach, hoci vieš, že robíš dobrú a dôležitú vec. Všetok stres a strach sme utopili v smiechu. So Zuzkou sa to dá zvládnuť. Dokonca si deň pred odjazdom vybavila, že nejde s nami len na dva dni po Kyjev, ale na týždeň až niekam ku Bachmutu.
Prvá zastávka – Umaň
Umaň je mesto vzdialené stovky kilometrov od frontu – s normálnym životom. Traja šoféri sme tam prišli až spod Tatier na jeden ťah. Pred hotelíkom nás navigoval pán, ako máme zaparkovať 5-metrový Sprinter. Vysvitlo, že je to recepčný, ktorý nás už dlho očakával. Traja ľudia. Dobrý hotel. Spolu 21 eur. Na večeru sme vyrazili do ulíc. Azbuka akoby sa stratila a všetko tu bolo hebrejsky. Vitajte v centre ukrajinskej židovskej diaspóry. Netrvalo dlho a ktosi nás ťahal do synagógy. Knižka do ruky, hlavu prikryť a úctivo som sa tváril, že čítam s nimi, no v hlave som mal vlastné modlitby. Dúfal som, že ich hebrejské recitovanie porúča našu cestu Bohu. Nasledujúcu noc v meste dve ruské rakety zabili 26 ľudí. Umaň je mesto stovky kilometrov od frontu, kde život tu nadlho nebude ako predtým.
Na východ od rieky Dneper sa jazdí podľa online navigácie. Občas niekde zbombardujú most alebo sa uzavrie cesta. Pár hodín pred zákazom vychádzania sa nám pokazili brzdy a do cieľa zostalo 200 km po cestách kategórie skrachované družstvo. Tak sme to teda došli bez brzdenia.
Na dohľad frontu
Náš cieľ bol v Doneckej oblasti. Odtiaľ sme mali vychádzať na zubárske výjazdy k ľuďom, ktorí zostali žiť v zničených obciach oslobodených z moci “Temného pána” alebo príliš blízko frontu. Tam sa chodí len po dohovore s vojakmi, vo veste a bez telefónu. Rozdávať tam humanitárnu pomoc sa podarilo len Mišovi. My sme nespokojní zostali v meste, aby sme odovzdali zubársku sanitku, prepísali ju na UA značky a triedili sme lieky. Keď sme mali hotovo, zistili sme od šéfov, že je ok si ísť zabehať po meste. Aplikácia ponúkla 10 kilometrovú odporúčanú trasu na beh. Neváhali sme. Po niekoľkých kilometroch začalo pribúdať vojenských áut a pod stromami boli odparkované tanky. Zistili sme, že beháme cez areál, ktorý teraz slúži ako kasárne. Na balkónoch si vojaci sušili kanady alebo čistili zbrane.
Čo teraz: otočiť sa alebo pokračovať?
„Počuj, a čo ak bude letecký poplach, kým bežíme?“
„Tak budeme utekať.“
A tak aj bolo. Indiánsky beh po ukrajinsky. Bežíš – utekáš, bežíš – utekáš.
Dovolenka sa postupne vyčerpala. Už len jeden noc v autobuse plnom vojakov, deň v čarovnom Kyjeve plnom prekvapení a po noci za volantom sme doma. Sme späť. Živí, zdraví a kúsok iní.
S Mišom a Zuzkou sme šli 1 500 kilometrov na východ, až na dohľad od frontovej línie. Do miest, kde sú opustené domy, nepokosená tráva. Kde v noci duní a blýska sa nie búrka, ale Zlo. Držané ďaleko od nás statočnými ukrajinskými obrancami. Prišli sme tam s požičanými vestami a prilbami, lebo sme pochopili, že ich bolo treba. Ale kiežby už ich nikdy netreba! Zatiaľ je však vojna a pomôcť môžeš aj ty. Je veľmi veľa možností bezpečne a ďaleko od frontu. Vieme si rýchlo nájsť skautské kontakty po celej Ukrajine, pýtať sa ich, čo potrebujú. Ukrajinskí skauti sú často dobrovoľníci, ktorí pomáhajú napríklad s evakuáciami. Vieme im zháňať materiál, voziť ho na Ukrajinu, robiť zbierky doma, kde máme veľkú dôveru potenciálnych darcov.
Slovko na záver
Moja sila spočíva v slobodnom srdci, skautingu a zdravotníckom kufri. Preto som na Ukrajine desiatykrát od začiatku vojny. Tento článok dopisujem začiatkom septembra v Zakarpatsku. Priviezli sme jedno terénne auto pre vojakov, ideme na odpust s kamošom-kňazom a potom robíme jednu skautskú víkendovku pre mládež z diecézy. Poďte pomôcť s tým, v čom je vaša sila! Pozrite si fotky táborov ukrajinských skautov a mládežníkov. To sú úplne rovnaké decká ako tie naše. Rovnaká radosť, rovnaká láska, sranda, len ich trápenie je väčšie. Mnohí ich bratia, otcovia alebo známi bojujú či padli. Bol som aj v Rusku. Od roku 2009 dokopy 5 mesiacov. Tam sú tiež také decká a takí skauti. Akurát že žijú v štáte hlboko zranenom a zamotanom v komunizme a nacionalizme… Nie vo vlastenectve, ale v nacionalizme. Našiel som jednu vec, ktorá ani v Rusku nebola hlboko pokrivená – ochota ľudí pomáhať len tak. Možno sa aj tento národ pozbiera z bahna, v ktorom je.
