A tak, ako rýchlo sa Jamboree rozbehlo, tak rýchlo sa aj skončilo. Dokonca, už sme doma! A priniesli sme si zážitok, ktorý si budeme navždy pamätať.
Bolo to zaujímavé. To určite môžeme prehlásiť všetci. Nielen Jamboree, cestovanie Japonskom ale celé TO dokopy. Mnohí z nás sme po prvýkrát cestovali so skupinou. Tú sme dokonca predtým vôbec nepoznali. Na to sme si museli všetci chvíľu zvykať. Predsa len, každý si musel pozmeniť zvyky, pripustiť pravdu druhého a pomôcť pomalšiemu, aby to celé fungovalo. Ale veď… aj to je skauting, že? Ani družinu by sám nikto nevytvoril.
A tak sme to celé zdieľali spolu. Každý svojimi očami. Dokonca, ak by ste sa s kýmkoľvek od nás, z japonského výletu, rozprávali, každý by vám hovoril iný príbeh. Tak to už chodí.
Aby sme sa dostali do obrazu, zopakujeme 2 dôležité veci:
34 000 mladých ľudí
150 rôznych národností
Viete aké je to obrovské množstvo ľudí? A pritom takých rozličných!
Farba pleti, iná kultúra, zvyky, jazyk. Pre nás všetkých sa však Jamboree na krátky čas stalo spoločným domovom. 34 000 mladých ľudí zo všetkých kútov sveta spojila spoločná myšlienka. Myšlienka skautingu. Bolo úžasne zvláštne vidieť ako títo rozdielne rovnakí ľudia zrazu zdieľajú svoje životy.
„To je, akoby si precestovala 150 krajín za 10 dní!“ povedal mi jeden skaut z Kene, keď sme sa rozprávali o tom, čo ho na Jamboree najviac fascinuje. A naozaj! Na akom inom mieste by mal človek možnosť navštíviť Švédsko len pár metrov od Malajzie?
Na to, aby sme sa lepšie spoznali, bol zameraný aj špeciálny deň, keď skauti z jednotlivých štátov pripravili pre ostatných ochutnávku svojho typického jedla. A po jedle si návštevníci mohli so svojimi hostiteľmi zatancovať ich národné tance alebo zahrať klasické hry. V ten deň sa od rána všade tiahli vône indického kari, holandských pirôžok a taiwanského bublinkového čaju. A podvečer bolo počuť spev a smiech. A to nás večer čakala geniálna letecká akrobatická šou a koncerty. Tento večer nám pripomenul, že sme už prežili polovicu Jamboree.
Na druhý deň nás čakali Water Activities. V Japonsku sme zmenili náš názor na to, čo znamená „Je teplo“. Horúčavy, ktoré teraz vládnu Slovenskom sú oproti tomu, čo sme mali my, príjemným teplom. A tak sme sa na tento deň naozaj tešili. Niekoľko ľudí si zakajakovalo v hale a potom sa pripojilo k ľuďom na pláži, ktorí hrali rôzne vodné hry. S kúpaním v mori to bolo trochu zložitejšie a, vlastne, sme to mali zakázané, aby sa nikomu nič nestalo. Ach tí Japonci!
Na ďalší deň sa od nás dvaja účastníci (Alžbeta Valášková a Sebastián Šulík) odpojili a vyrazili na oficiálny Peace programme do Hirošimy a Nagasaki. Všade na svete si ľudia v tento deň pripomínali 70.výročie od zhodenia atómových bômb Američanmi na tieto japonské mestá a my sme mali jedinečnú príležitosť byť priamo v centre diania. Nás ostatných taktiež čakal Peace programme, len trochu v menšom. Ráno sme vyrazili do Hirošimy. Tam sme si pozreli múzeum.
Pri fotkách ožiarených ľudí, zvyškoch ich vecí alebo len tieňov na budove, človeku behal mráz po chrbte. Donútilo nás to zamyslieť sa.. Po múzeu sme mali čítanie spomienok ľudí, ktorí prežili. Bolo to hrozné. Potom sme dostali možnosť vystúpiť na javisku a povedať svoj názor na súčasnosť. Povedať, čo si myslíme my, mladí, o tom, ako udržať mier na svete. Pre väčšinu z nás to bol najsilnejší zážitok z celého pobytu v Japonsku. A zároveň najkrajší pocit z celého dňa, keď sme si uvedomili, že v nás mladých je ohromná sila urobiť tento svet lepším a vytvoriť na ňom miesto pre mier.
Ďalší deň nás čakal Community programme. Túto časť programu mala takmer každá skupina inú. Nás odviezli do miestnej strednej školy, kde nás čakali deti s vlajočkami našich štátov a pripraveným programom. A tak sme si po koncerte na Koto (tradičný japonský strunový nástroj, druh citary), pozreli vystúpenie školských roztlieskavačiek a potom nás učili skladať origami. To, že Japonci ich skladajú stále, je naozaj pravda. Oni ich naozaj skladajú stále a naozaj precízne. Deti pre nás pripravili aj ukážky japonského písma a trpezlivo nám vysvetlili, že naozaj záleží na tom, či potiahnete štetcom sprava do ľava alebo naopak. Taktiež sme sa zúčastnili aj japonského čajového rituálu Sado. Verili by ste, že v Japonsku sa učia o tom, ako pripraviť správne čaj na hodinách v škole? Čajový rituál je predsa časťou ich kultúrnych tradícií a oni sa starajú o to, aby tradície neboli zabudnuté. Pre mňa to bol silný zážitok. Očistiť čajník, dvakrát otočiť, vyliať, nasypať prášok, otočiť ešte raz… trpezlivo, precízne… vysvetľovalo nám japonské dievča, čudujúce sa, že sa čudujeme.
Ďalším, pre nás netypickým školským predmetom bola lukostreľba. Najprv nám to predviedol najlepší žiak, potom sme si to vyskúšali aj my. Ich luky boli ľahké a krásne. A bola to zábava! Nasledoval spoločný obed a rozlúčka s našimi novými japonskými priateľmi.
Poobede nás ešte čakala návšteva v zoologickej záhrade.
A to bol náš posledný programový deň.
Na ďalšie ráno pomaly začali miznúť skladajúce sa stany. Účastníci sa balili a chystali na odchod. Bolo to trochu smutné. Vedeli sme, že po večernom ukončovacom ceremoniáli sa všetci vrátime domov. Do svojej krajiny, ku svojim priateľom, do svojej malej reality. Ale Jamboree sa pre každého z nás stalo súčasťou nášho života a zároveň spojivkom s tisícami ďalších mladých ľudí. Väčšinu z nich už nikdy neuvidím! A predsa ostanú trvalo v mojich spomienkach a v mojom živote.
Lebo jedno je isté. Ak sme sa priateľmi raz stali, tam, vo vnútri, si ťa ako priateľa budem stále nosiť.
Rebeka
Youngspeaker Slovenskeho kontingentu
