Pocit vďačnosti je veľkým motivátorom v starostlivosti ako o prírodu, tak i o nás samých a našich blízkych. To, že máme túto Zem, že sme tu my, že máme svojich priateľov a rodinu je pre nás veľkým darom. Dokonca aj to, že máme čo jesť, je darom.
V niektorých zboroch je zvyčajné modliť sa/ďakovať za jedlo, predtým, než idú jesť. Môže to pre nás slúžiť ako pokorné uvedomenie si, že to, čo ideme teraz konzumovať prešlo rukami mnohých, kým sa pokrm dostal na náš stôl. Môžeme byť vďační za to, že máme čo jesť a zároveň aj za všetkých ľudí, ktorí sa na tomto pokrme podieľali. Aj samotnej Zemi, že z nej vyšli tieto plody.
Tento postoj vyjadríme tým, že sa zastavíme a poďakujeme Bohu pred jedlom a po jedle. Navrhujem veriacim, aby obnovili tento vzácny zvyk a hlboko ho prežívali. Táto chvíľa dobrorečenia, i keď veľmi krátka, nám pripomína našu životnú závislosť od Boha, upevňuje v nás zmysel pre vďačnosť za dary stvorenia, je prejavom vďačnosti voči tým, ktorí svojou prácou poskytujú tieto dobrá, a utužuje solidaritu s tými najnúdznejšími.
Laudato si 227
Sv. František je osoba blízka nám skautom práve kvôli jeho vzťahu so stvorenstvom. Známa je jeho Pieseň stvorenstva, ktorú spieval na slávu Boha, keď ležal chorý v San Damiane. Týmto chválospevom nám pripomína, že každé stvorenie vo svojej podstate odzrkadľuje čosi Božské a má v sebe posolstvo, ktoré nám má odovzdať. Práve bratstvo, ktoré žil so stvorením je pre nás príkladom vzťahu k nášmu okoliu. Vážiť si a byť vďační za niečo, znamená starať sa o to. O ľudí okolo nás, o prírodu, o ľudské výtvory.
Ak si to zhrnieme, pokračovanie encykliky Laudato si nás pozýva k tzv. ekologickej konverzii, ktorá v sebe zahŕňa:
- vďačnosť a pocit nezaslúženosti – svet je pre nás darom,
- ochota k veľkodušným činom a nezištnému konaniu, ako dôsledok pocitu vďačnosti,
- vedomie, že sme súčasťou jedného celku, jedného spoločenstva,
- vedomie svojej výnimočnosti nevnímať ako dôvod na nadvládu, naopak, ako výzvu k zodpovednosti.
Stiahnite si Slnečný spev sv. Františka a aktivity.
