Jedným z problémov človeka pri ceste do vesmíru bolo to, ako sa vráti späť na zem. Teraz tým nemyslím to, že by to bolo nejako zvlášť náročné. Dokonca matka Zem svojou príťažlivou silou zabezpečuje, že všetko, čo sa hoc aj horko ťažko vznesie, dosť bleskovo zas sa k nej vráti. Naše kolená by o tom vedeli povedať svoje. Problémom je, napríklad pri takej ceste z Mesiaca, aby sa astronauti správne trafili.
Niežeby sa dalo pomýliť a oni by mohli pristáť na inej planéte, až tak husto okolo našej modrej matičky nie je. Ani sa až tak moc neobávajú, že by nemuseli pristáť v predpokladanom mieste dopadu, ale kdesi na úplne inom konci Zeme. Uznajte, bol by to riadny trapas, keby prvého človeka, čo sa prechádzal po Mesiaci, po tom, čo tam urobil malý krok pre človeka, ale veľký skok pre ľudstvo, krátko po pristátí zjedli domorodci kdesi na konci sveta v Papue Novej Guinei. Asi by to bol v istom zmysle zároveň aj ich prvý kontakt s konzervou… Technickým problémom číslo jedna návratu z takejto vesmírnej výpravy je to, pod akým uhlom sa trafiť do atmosféry zeme. Ak by to bolo moc „plytko“, stalo by sa s kozmickou návratovou kapsulou to, čo s ploským kameňom hodením na hladinu jazera. On tam romanticky skáče a chlapci súťažia, komu sa viac krát okrúhliak odrazí od hladiny prv, než sa ponorí. Alebo by to malo urobiť pozitívny dojem na dievča. Dochádza občas k bolestivým zraneniam ramenného pletenca, lebo je tu mýtus, že čím viac odrazov, tým vrúcnejšia láska. Vo vesmíre je to ináč. Návratový modul by „odskočil“ iba raz, ale zato definitívne. Potom by prišla na radu predsa len návšteva iného vesmírneho telesa, kam by po dlhom predlhom putovaní predsa len raz telesné pozostatky astronautov dopadli. Pomalá smrť.
Ak by vstúpila vesmírna loď do atmosféry veľmi „strmo“, jej rýchlosť by bola tak veľká pri spomaľovaní v hustejších vrstvách atmosféry, že by sa rozžeravila na teplotu vyššiu, než znesie jej tepelný štít. Ten by prehorel a bleskovo by došlo k zhoreniu veľkej časti kabíny. Rýchla smrť.
Uprostred týchto dvoch smrtí sú vavríny života pre víťazného dobyvateľa vesmírnych diaľav. Kdesi som počul prirovnanie, že ten zostupový kanál je ako keby ste na futbalovú loptu (rozumej Zem) priložili kancelársky papier tak, aby sa jednou hranou dotýkal lopty a protiľahlou hranou smeroval kdesi k mesiacu – čo ja viem, napríklad čitateľovmu oku. V tom prípade by ste videli medzi okom a loptou tenkú bielu čiaru, čo je vlastne hrúbkou hárku papiera. Tak napríklad pristávací modul Apolla 13 (nejaká mikroblcha oproti lopte) musel preletieť pred úspešným dopadom do oceánu cez celý ten papier, vŕtajúc si cestu kanálom uprostred prednej a zadnej strany papiera, skrátka papierom na „hrúbku“. Až potom padol pred tými viac než štyridsiatimi rokmi všetkým kameň zo srdca, že astronautov po katastrofálnej nehode pri ceste k Mesiacu dostali späť živých na zem. Preto museli a musia dobyvatelia vesmíru korigovať dráhu svojho letu. S modernou dobou sa slovo „korigovať“ stalo využívanou súčasťou nášho slovníka. Už nekorigujeme len svoje cesty, nosy a postavy u plastických chirurgov, ale aj názory a slová. Možno aj šoférovanie by sa dalo nazvať neustálym korigovaním svojej trajektórie, v snahe v zdraví dosiahnuť cieľ cesty. Často pri tom musíme korigovať aj gestikuláciu a prejavy svojej nespokojnosti s inými korektormi svojich dráh. Lebo samozrejme, že len tá naša je najsprávnejšia a všetci ostatní sú prekážkami v jej dosiahnutí. Ak by som mal viesť rušeň, asi by som bol chvíľu dosť nervózny, že to nemá volant a že smer sa jednoducho nedá korigovať. Možnosť úpravy dráhy je podstatnou vlastnosťou slobody. Kto sa nenaučí prispôsobovať svoje správanie sa zmeneným podmienkam, je obyčajný buran. Vyzerá drsne a chlapácky a aj ho trochu obdivujeme, ale podobá sa človekovi na diaľnici, ktorý na rovnom úseku zapne tempomat, pustí volant a začne sa predierať cez zadné sedadlá až do kufra svojho auta, lebo tam má v taške cigarety. Na zdesené neartikulované zvukové prejavy spolucestujúcich prekvapene podá logické vysvetlenie: „ Načo držať volant, keď na ceste ešte dvadsať kilometrov nie je žiadna zákruta?“ Nuž nato, že bez neustáleho prispôsobovania sa, niet života. Ale niekedy to znie tak pohrdlivo. No nie každá adaptácia je hneď kolaborácia, pätolízačstvo, kompromisníctvo… Aj najroztúženejší jeleň po pár úderoch parožím do sokovej výzbroje hlavy pochopí, že ešte na tohto alfa samca nemá. Buď bude búchať hlavou ďalej a zomrie, alebo to skúsi o rok. Ak v nej úplne nič nemá, tak to nevzdá a ešte sa k tomu aj poriadne rozbehne.
Prečo sa mi tak zapáčilo to trochu podozrivo znejúce slovíčko „korigovať“? Lebo patrí do adventu. Keby som mal zmeniť slovo „kajať sa“ alebo spojenie „konať pokánie“, slovo „korigovať“ by bolo favoritom číslo jedna. Ak berieme kajanie sa a pokánie ako boj s tým, či budem jesť menej čokolády vo Veľkom pôste, alebo či počas televíznych správ každodenných budem šliapať na rotopéde aspoň 12 kilometrov, aby som sa po takomto záslužnom Advente dobre cítil pri vianočných objedačkách, tak sa mi to zdá trochu málo. Ak si poviem, že Advent je čas na korigovanie svojho správania sa, znie mi to lepšie. Keď zistím, že kupujem darčeky pre najbližších tak, ako keby som si ich kupoval sebe. Teda že mne by určite urobili radosť, ale vlastne neviem, čo by urobilo radosť môjmu najmilšiemu človeku. Tak to vzdám peniazmi v obálke. Akoby boli listom, na ktorom je napísané: „Sorry, vlastne neviem o čom snívaš. Málo Ťa počúvam, respektíve tvoj hlas zaniká v prúde mojich slov pri našich stretnutiach, takže vlastne ani neviem, čo by Ti urobilo radosť.“ Trpko zisťujeme, ako vlastne málo máme radi tých, ktorým hovoríme, že ich milujeme. No ak už toto nie je dôvod na korigovanie svojho správania sa, tak čo by ním už malo byť… Stačí sa trochu zamyslieť, prejsť sa zasneženým chotárom na bežkách v tichom iskrení bielych kryštálov inovate a nájdete v sebe aspoň toľko názorov, myšlienok, slov a vzorcov správania sa zrelých na skorigovanie, ako je po Mikulášovi pripitých santaklausov a čertov. Teda nie až tak moc, skôr ako keď už, tak to stojí za to.
Keď na palube zúboženého Apolla 13 potrebovali urobiť korekciu dráhy, aby pri vstupe do atmosféry trafili ten pár kilometrov široký koridor, a zistili, že ich gyrokompasy sú v ťahu, pilotovi napadlo, že na manéver potrebuje nejaký pevný bod v priestore. Zúfalo ho začal hľadať v nekonečnom vesmíre za maličkým trojuholníkom okna lunárneho modulu. Nakoniec ho našiel. Bola to smaragdová guľa na tmavom zamate. Tam v diaľke sa vznášala Zem. Ona sa stala tým bodom. Pri každej korekcii potrebujem vzťažný bod. Ako zle sa šoféruje v noci na mokrej ceste bez namaľovanej stredovej čiary… Ako zle sa strieľa zo vzduchovky na terč bez mieridla. Ako zle sa dochucuje hovädzia polievka so spáleným jazykom. Ako sa nedá zamilovať do iného, keď nedokážem mať správne rád ani seba samého. Som rád, že mám vzťažný Bod s veľkým Boh. O tom sú Vianoce. Nie aj o tom. Iba o tom.
Len tie najsprávnejšie korekcie na skautských chodníkoch aj v nasledujúcom roku Vám praje a vyprosuje váš skautský kňaz.
