Vnútorný rast je nenápadná, no jedna z najdôležitejších ciest, po ktorých môže skaut kráčať. Nevedie cez les ani horské vrcholy, ale do vlastného srdca – k väčšej úprimnosti, odvahe a ochote stať sa každý deň o trochu lepším človekom.
V skautingu sa často hovorí o cestách. O cestách lesom, cestách za dobrodružstvom , cestách služby. No existuje aj jedna menej viditeľná – cesta dovnútra. Je tichšia, pomalšia a často náročnejšia než výstup na najstrmší kopec. Volá sa vnútorný rast.
Vonkajší svet nás prirodzene láka merať úspech podľa výkonov: koľko uzlov vieme uviazať, koľko kilometrov prejdeme, koľko výprav zvládneme. Vnútorný rast sa však nedá zmerať stopkami ani bodmi. Prejavuje sa skôr v maličkostiach- v tom, ako reagujeme na kritiku, či dokážeme priznať chybu, či vieme povzbudiť kamaráta, keď sa mi nedarí. Je to tichá práca na sebe samom, ktorú nevidno na prvý pohľad, no cítiť ju v našom konaní.
Skauting nás učí, že človek sa nestáva silným tým, že potláča slabosti, ale tým, že ich spozná. Vnútorný rast začína práve tam- v odvahe pozrieť sa na seba pravdivo. Nie je to jednoduché. Znamená to priznať si strach, netrpezlivosť, pýchu či neistotu. No práve tieto momenty úprimnosti sú ako prvé lúče slnka po dlhej noci. Ukazujú smer.
Dôležitou súčasťou rastu je aj ticho. V dnešnom svete plnom hluku, obrazoviek a neustáleho pohybu je ticho vzácne. Keď sa však skaut posadí pri ohni, zahľadí sa do plameňov a na chvíľu stíchne, často zistí, že odpovede, ktoré hľadal vonku, sa rodia vnúti. Ticho nie je prázdne- je priestorom, kde môže dozrievať charakter.
Vnútorný rast nie je jednorazový cieľ, ktorý dosiahneme a máme hotovo. Je to proces, ktorý trvá celý život. Každá výzva, konflikt či zlyhanie je príležitosťou posunúť sa o krok ďalej. Skaut, ktorý kráča cestou vnútorného rastu, postupne zisťuje, že skutočná sila nespočíva v dokonalosti, ale v ochote stále sa učiť.
Možno sa zdá, že vnútorný rast je osobná záležitosť jednotlivca. V skutočnosti však nikdy nerastieme sami. Spoločenstvo družiny, oddielu či celej skautskej rodiny je ako les- jednotlivé stromy stoja vedľa seba, chránia sa pred vetrom a spolu vytvárajú silu, ktorú by osamelý strom nemal. Keď rastie jeden, posilňuje tým aj ostatných.
A tak sa vnútorný rast podobá skautskej ceste: nevedie priamo, niekde stúpa, inokedy klesá, občas sa stratí v hmle. No kto na nej vytrvá, zistí, že najdôležitejšie nie je prísť rýchlo do cieľa, ale kráčať vedome. Lebo práve v tom kráčaní sa človek mení.
Možno si teda pri najbližšom ohni položme jednoduchú otázku: Aký krok dnes urobím, aby som bol zajtra o kúsok lepším človekom?
Ak na ňu budeme hľadať odpoveď úprimne, cesta vnútorného rastu sa pred nami bude otvárať znova a znova.
Michaela Garabíková – Mišiak – členka DR
