Nie som typ človeka, ktorý by trávil dovolenku v štvorhviezdičkovom hoteli a slastne sa vyvaľoval na pláži. Mňa by takáto dvojtýždňová slasť unudila… Radšej zoberiem batoh a stan a pod ťarchou tohto nákladu, ale zato odľahčená od každodenných problémov života, sa vyberiem do hôr. Je koniec mája a ja rozmýšľam, ako a kde tento rok strávim dovolenku. Medzi novinkami na facebooku mi vyskočí akási pozvánka na akciu s názvom Explorer Belt: „Chceš navštívit krásnou rumunskou krajinu a toulat se tam spoustu dní?“ Že či! To je presne moja vysnívaná destinácia. Krajina mojich predkov, krásne hory, panenská príroda bez davov turistov… Čo viac môžem chcieť? 🙂
Na prípravnom víkende na Kaprálovom Mlýně sa rozdelilo 30 účastníkov na 6 skupiniek. Plánovaný pomer 1:1 Češi: Slováci sa nepodarilo uskutočniť, Češi mali silnú prevahu. Ja som sa tohto víkendu zúčastniť nemohla, a tak som netušila, s kým budem 9 dní putovať. Ale dôverovala som Maruške a tomu, že mi vybrala dobrú skupinku… A vybrala… 🙂
27.7. Na budapeštianskej stanici som sa cítila trošku stratená medzi toľkými novými tvárami, no vo vlaku som konečne zistila, ku komu patrím. Naša skupinka sa skladala z troch skautiek a dvoch skautov, moji spolupútnici boli všetci z českého Junáka… Správne som tušila, že mi to dajú vyžrať…
Prvé dva dni sme strávili v meste Cluj – Napoca, čo je druhé najväčšie mesto Rumunska. Tu prebiehali prípravy na putovanie, zoznamovanie sa so skupinkou a ostatnými, vymýšľanie mini – projektov*, spoznávanie mesta, rumunských skautov a dobrovoľnícka činnosť – upratovanie obrovského cintorína, ktorý vo mne zanechal hlbší dojem ako cintorín Pere – Lachaise v Paríži. A nákup potravín na sedem dní putovania. Čo všetko budeme potrebovať? Čo nakúpiť, aby sme to odniesli, neminuli priveľa peňazí a zároveň nehladovali? Čo by sme mohli kúpiť cestou? Ťažké rozhodovanie… A potom to prišlo: rýchlo sa zbaliť, posledná sprcha, presun do klubovne rumunských skautov, rozlosovanie trás a poradia presunu… A mohli sme sa vybrať do krajiny upírov, kde víly šľahajú plamene. Naša skupinka išla v prvej várke, klasicky sme si zaviazali oči šatkou a asi o jedenástej večer nás naložili do auta. Cesta pôsobila zaujímavo, najprv to vyzeralo ako diaľnica, neskôr sa premenila na ťažko dostupnú lesnú cestu. Asi po trojhodinovej jazde sme vystúpili kvôli nedostupnosti terénu, takže sme si časť trasy odšliapali pešo pomedzi kríky, sprevádzaní štekotom psov… Po odviazaní šatiek sme si našli miesto nášho prvého nocľahu na kraji lesa pri salašoch. Nie veľmi útulné, ale o druhej v noci nám to veľmi neprekážalo.
Prvý deň sme mali dôležitú úlohu – zistiť, kde sa to vlastne nachádzame. K orientácii nám dopomohli miestni, ktorí skonštatovali, že sme blázni, ak sa chceme dostať pešo do Cluju. Tento názor sme počas nášho putovania počuli viackrát… Museli sme zdolať nepríjemnú asfaltku, po ktorej rýchlo jazdili nákladiaky pravdepodobne na nás trúbiace na pozdrav, čo nás ale zrovna netešilo. Keďže sa zatiahlo a začalo pršať, využili sme blízky senník, v ktorom sme sa schovali a chvíľu len tak „zevlili“ (rozumej: nič nerobili, flákali sa). Nechcelo sa nám hneď v prvý deň nášho putovania moknúť… Z asfaltky sme sa dostali konečne na turistickú trasu. V snahe zaviazať si šnúrku na topánke ma prevážil ruksak a potrebovala som pomoc, aby som sa postavila. Nečudovala by som sa, ak by naše ruksaky vážili prvé dni okolo 20 kg, tie konzervy neboli zrovna dobrý nápad… Hneď v prvý deň sme sa trošku stratili, ale nakoniec sme prišli na miesto určenia. Stany sme si rozložili za dedinou a uvarili večeru. Bol odtiaľ pekný výhľad. Naše putovanie sa začalo… Ďalšia cesta nás zaviedlo do Rumunských Karpát – Apuseni. Po večeroch, ak sme mali silu a chuť, nám Komár čítal Nevrlého Rumunské hry, knižku, v ktorej autor poúča svojho brata o skromnosti a kráse života v horách. Priamo v prostredí, ktoré autor opisoval, mali tieto poviedky úžasnú atmosféru. Naše putovanie sa uberalo krížom cez hory, žiadna hrebeňovka. Občas sme museli vyliezť a zliezť aj tri kopce za deň. Vôbec nám to neuľahčovali mapy alebo skvelé rumunské značkovanie – na cestách širokých a vyšliapaných je značka na každom druhom strome, ale tam, kde by ju turista najviac potreboval, chýba… A tak sme sa strácali so železnou pravidelnosťou, raz viac a niekedy menej. Popritom sme si užívali neskutočné výhľady, krásne samoty, západy slnka, pestrú flóru i faunu.
Druhý deň sme sa dostali do najkrajšej časti nášho putovania. Skaly na úpätí hôr, lúky, samoty, salaše, ovečky… Rumunská idylka. Pomalé približovanie sa k cieľu našej cesty. Večer sme stretli zázračnú babičku – nechala nás prespať na lúke za svojím skromným domčekom. Ráno nám dala domáci kozí syr a mliečko s chlebíkom 🙂 Ako je krásne na svete, keď človek stretne niekoho takého. Vôbec nevadilo, že nevedela po anglicky. Na štvrtý deň sme prišli do údolia pripomínajúceho Slovenský raj či Manínsku tiesňavu. Široký potok, vysoké skaly. Cesty tu boli na výber dve – jedna vrchom nad potokom, druhá cezeň. A keďže sme všetci akční, rozhodli sme sa vyskúšať cesty obe. Schovali sme ruksaky, aby nikoho nelákali (aj keď neviem, komu by sa to chcelo trepať) a začali sme sa šplhať na hornú cestu. Krásne výhľady, skaly… S dievčatami nám to nedalo a museli sme na jednu z nich vyliezť :). Táto cesta nám trvala asi hoďku a pol.
Cesta cez potok bola náročnejšia, kamene sa šmýkali a tak som sa vyzula. Reťaze boli často krát odtrhnuté, objímanie skaly nie je moja silná stránka a tak som zvolila cestu krížom cez potok. Miestami to bolo drsné ale krásne. Keď sme sa dostali k ruksakom, nastalo rozhodovanie, ktorou cestou sa s nimi pohneme ďalej. Ja som si dolnú cestu s ruksakom nevedela predstaviť, ale nakoniec ma ukecali. S ťažkým ruksakom na chrbte som bola pevne rozhodnutá, že to zvládnem a nenechám sa vykoľajiť silným prúdom, šmýkajúcimi sa kameňmi, ani odtrhnutými reťazami. Pre mňa to bola najstresujúcejšia časť cesty, no nakoniec som bola na seba hrdá, že som to zvládla a za odmenu sme sa vykúpali v ľadovom jazierku. No tento deň sa pre nás ešte neskončil, museli sme ísť ďalej, šliapať aj keď sme boli unavení do ďalšej dediny cez kopce a samoty. Po ceste sme trhali černice a špendlíky – ringloty, aby sme zahnali hlad. Po vyšliapaní najhoršieho a posledného kopca toho dňa sa nám vynoril úžasný výhľad na rumunské hory. To človek proste musí zažiť 🙂 … Na druhý deň sme nutne potrebovali chlieb. Rumunský chlebík je biela buchta, ale so syrom alebo marmeládou a po dlhom putovaní je to najlepšie jedlo na svete 🙂 S holkami sme sa vybrali do neďalekého penziónu, kde nám predali domáci chlieb a potom sme zbehli po domáce kozie mliečko, z ktorého sme si plánovali uvariť mliečnu ryžu. Kým nám ho prevarili, pokecali sme s miestnymi. Tu sme stretli skúseného švárneho jaskyniara, ktorý nám dal rady ohľadne blízkej jaskyne a nášho ďalšieho putovania. A dostali sme kávu 🙂 Pre mňa to bola odvykačka, moje telo dostáva pravidelný prísun kofeínu dvakrát denne a tu som mala v priebehu deviatich dní kávu raz… A patrične som si ju vychutnala 🙂
Spomínanú jaskyňu naša spolupútnička Markétka nemohla obísť, a tak sme sa po nákupe ďalších potravín v obchode a zbalení sa, vybrali naspäť k jaskyniarovi, kde sme si nechali ruksaky. Do jaskyne sa však vybrala iba Marki, ostatní sme na to proste nemali „gule“. Bolo v nej vody miestami nad kolená a bola zamrežovaná. No Marki si to užila, je to naša hrdinka. My sme zatiaľ s Barčou išli pohľadať jazero, ktoré malo byť v ústí jaskyne. To sme síce nenašli, neskôr sme sa dozvedeli, že sme šli troška zle, ale našli sme miesto na spanie pre ďalšiu noc. S najkrajším výhľadom 🙂 Naše putovanie pokračovalo. Nebolo sprevádzané len malebnou krajinkou ale aj pocitmi hladu, keďže sme mali obmedzené množstvo peňazí, ktoré sme mohli minúť. S holkami sme snívali o sprche a o tom, ako sa namaľujeme, dáme si šaty a pôjdeme s kamoškami na zmrzlinový pohár. Miestami sa dostavila ponorka, hlavne, keď sme sa stratili a keď sme boli unavení a naháňali nás psy. Nielen cez deň, zažili sme aj krušnú noc, keď bača nad ránom vypustil svojich psov a tí si zmysleli, že striehneme na ich ovce. A my sme sa chceli len pokojne vyspať… Umývanie sa v strede dediny na hlavnej ulici tiež nebolo zrovna ideálne, ale lepšie ako zaliezť do spacáku lepkavá. Vyhrotené situácie, keď už človek nevládze, ale vie, že musí ísť ďalej, tak sa zatne a odrazu to ide samo… Rumunskí obyvatelia, ktorí nám neboli ochotní ani vodu poskytnúť verzus tí, ktorí by nás do Cluju aj autom zaviezli, len aby sme sa nemuseli plahočiť s ruksakmi peši cez hory… Čím chudobnejší človek, tým väčšie srdce.
Príslovia majú niečo do seba, aj to, ktoré hovorí o tom „Jaké si to uděláš, takový to máš…“ V skupinke piatich ľudí musí každý priložiť ruku k dielu, či už k spoločnej večery, stavaniu stanu, k dobrej nálade… Posledné dva dni v Cluji sa niesli v atmosfére výmeny získaných zážitkov. Mali sme sa o čom rozprávať… O palacinkách robených na najvyššom vrchole a ešte k tomu na vojenskej základni, o psíkovi, ktorého sme si aj napriek jeho handicapu tak obľúbili, že si ho Tea zobrala do Čiech, o stopovaní medveďa…
Všetci sme sa zhodli v tom, že Rumunsko je krásne a treba sem prísť s otvoreným srdcom a nepočúvať predsudky ostatných. A tiež sa treba vybaviť dobrou mapou a trpezlivosťou pri hľadaní stratenej značky 😛 Ja som si z Rumunska odniesla skvelé opálenie :), úžasné zážitky, kopec nových priateľstiev… Ale na takomto putovaní človek nespozná len iných ľudí, spozná hlavne sám seba… Nebojme sa nových vecí a prekonávania vlastných limitov.
Bonusy zo zákulisia
My sme sa s holkami rozplývali nad úžasným jaskyniarom, chalani zasa nad očarujúcou predavačkou v obchode… Ako naozaj vyzerala, sa už asi nedozvieme, no opis hovorí za všetko: „Spanilá jako španělské slunce s vlasy jako uhel nás zastihla nepřipravené. Hlasem éterickým jako zpěv sirény pronesla „Can I help you?“ S londýnským přízvukem pružně reagujeme a láska je na spadnutí. Žel je z úpatí Karpat a my z úrodného Valašska, snad v příštím životě. Proč však pro mrak na slunci se mračit.“ (autor: Komár)
Barčino vyjadrenie sa k jasyniarovi: „Netřeba plýtvat tolika slovy. Krása se nedá popsat. Byl to princ na bílém koni. Oči černé, postavou udatný. Zběhlý v jeskyních. Pracovitý byl velmi. Nebylo těžké si s děvčaty představit život po boku tohto švárneho jinocha. Nosit mu chléb s mlékem na pastvu… Život pro královnu.“
Hláška tretieho dňa: „Take it, hold it, love it… Predátor“ predátor = repelent, najlepší priateľ človeka, keď sa ho snažia vycicať komáre 🙂
Mini – projekt
Úloha, ktorú plníš počas putovania. Môže byť environmentálna, napr. prebrodenie rieky, odfotenie medveďa, alebo môže mať aj sociologický charakter: zistiť typické rumunské mená a porovnať ich s menami predkov pochádzajúcich z Rumunska. Ide o to, čo Ťa baví a čo by si sa chcel o krajine dozvedieť.
Berrita, 80. zbor Ginko Piešťany
