Slovenský skauting po dlhom čase hosťoval stredoeurópske jamboree, ktoré sa konalo v lete v Mošovciach. Na podujatí sa zúčastnilo približne tisíc účastníkov, o ktorých sa staral početný organizačný tím. V rozhovore sa rozprávam s hlavným koordinátorom Central European Jamboree, Adamom Lukáčom, o zákulisí takejto veľkej akcie a o výzvach, ktoré musel spolu s tímom prekonať pri plánovaní a realizácií CEJ-ka.
Toto leto sa na Slovensku konalo stredoeurópske jamboree, známe ako CEJ-ko. Ty si bol, ak to tak môžem povedať, hlavou celého tohto podujatia. Na úvod by ma zaujímalo, ako si sa dostal k tejto pozícii a aká bola tvoja predošlá skúsenosť so skautingom.
No, táto odpoveď bude možno taká prekvapujúca, a to preto, že ja nie som skaut. Hoc som pôsobil ako dobrovoľník v mnohých organizáciách, nikdy som nebol súčasťou skautskej organizácie. So skautmi som sa v nejakom užšom kontakte stretol prvýkrát na východných hraniciach po tom, ako začala vojna Ruska proti Ukrajine. Vtedy som bol koordinátorom utečeneckého centra v Michalovciach, vďaka čomu som mal možnosť so skautskou organizáciou intenzívne spolupracovať. Strávili sme spolu tri mesiace a práve tam vznikli pracovné a neskôr aj priateľské kontakty. Následne ma po istom čase oslovili, či nechcem ísť pomáhať s organizáciou CEJ.
Prečo sa neskaut rozhodne organizovať medzinárodnú skautskú akciu?
Boli tam zrejme dve motivácie. Alebo tri. Ja sa venujem eventom a CEJ-ko bola pre mňa v niečom profesionálna výzva. Taktiež skúsenosť so skautmi z hraníc bola do veľkej miery pozitívna a veľmi ľudská. To ma tiež motivovalo. Tým pádom som šiel do toho s tým, že to nie je čisto iba práca. Ďalšia motivácia, ktorá vznikla následne, bola, keď som počul o kontexte, v ktorom sa nachádzame. Posledné CEJ-ko tu bolo pred 12 rokmi a podobne veľký event tu nebol už dlho. Z mojej strany to beriem veľmi pozitívne, že skauting ako organizácia sa rozhodla zobrať pre túto úlohu aj niekoho externého, ako som ja. Zároveň som mal cieľ, že táto akcia môže vychovať novú generáciu ľudí, keďže väčšina tých, ktorí organizovali CEJ-ko pred 12 rokmi, z pochopiteľných dôvodov už nie je k dispozícii na podobne veľkú organizáciu.
Skauting je plný ľudí, ktorí majú skúsenosti s organizáciou rôzne veľkých akcií. Rozprávame sa tu napríklad o táboroch či oblastných akciách. CEJ je ale väčšie sústo počtom účastníkov aj množstvom vecí, ktoré sú s tým spojené.
Na začiatku som na rovinu povedal, že tento event sa dá zvládnuť, ale nemôže to byť z mojej strany one man show a potrebujem tím ľudí zo strany skautingu. Práve to je ten priestor, kde sa nová generácia môže naučiť a osvojiť si veci, ktoré následne môže preniesť na ďalšie eventy, ktoré budú neskôr, možno aj bez toho, aby to musel koordinovať niekto externý.
Od čoho sa začína plánovanie takej akcie, ako je CEJ? Na začiatku si zrejme bol na to sám, no ako si už spomínal, nemala to byť one man show.
Prvé plánovanie bolo teda personálne. Prakticky od začiatku a potom naprieč celým projektom sme to ťahali spolu s Reti Budzákovou, ktorá je riaditeľkou ústredia, a Barčou Müllerovou z náčelníctva. V tejto trojici sme to ťahali organizačne celý čas. Iné pozície sme si napísali do tabuľky a následne hľadali ľudí, ktorí tieto pozície obsadia. Vtedy sme ešte nevedeli, čo presne budujeme a kde to budujeme, ale vedeli sme, koho budeme potrebovať na to, aby sme to mohli budovať.
Ako ste vyberali miesto, kde bude jamboree?
To už boli ďalšie logické kroky z eventového hľadiska a práve lokalita bola najzásadnejšia. Hľadanie lokality znamenalo urobiť prieskum všetkých dostupných miest na Slovensku. Dôležité bolo, aby sme sa tam zmestili, aby tam bola základná infraštruktúra. Dostali sme sa teda k širokému zoznamu asi 60 miest. Potom sme to zmenšili na 10 a neskôr na 3, ktoré sme fyzicky navštívili a na mieste sme vyhodnocovali situáciu.
Na čo ste sa sústredili?
Išlo najmä o dopravnú napojenosť, možnosť zabezpečenia hygieny, sociálnych zariadení. Potrebovali sme, aby tam bola voda a elektrina. Chceli sme mať také miesto, kde by sa komfortne dostali aj ľudia zo zahraničia.
Nakoniec ste vybrali Mošovce.
Áno. Keď sa človek pozrie na mapu, tak na prvý pohľad si povie, že tam ani vlak nejde. Najbližší vlak je vo Vrútkach alebo Turčianskych Tepliciach. To je práve uhol pohľadu. Z tohto hľadiska je napojenie skvelé. Vrútky sú severná trasa a tým pádom máš spojenie s Košicami, Bratislavou či dokonca Prahou. Následné napojenia sú každú hodinu. Z Turčianskych Teplíc sme už mali zabezpečenú kyvadlovú dopravu, ktorá nám ľudí priviezla až do areálu.
Podobalo sa CEJ-ko viac táboru alebo festivalu?
Môj prístup pochopiť, čo to bolo, je trochu iný, keďže sa primárne venujem festivalom a nie napríklad táborom. CEJ-ko nebol tábor, no ani festival. Skôr to bol taký hybrid. Proste skautský festival. Preto časť areálu bola festivalová a časť skautská. To vytvorilo aj najväčšie výzvy zmestiť to všetko na jedno miesto. Potrebovali sme stany pre všetkých účastníkov a dobrovoľníkov, ktorých bolo okolo 1 000, a tiež zabezpečiť vydávanie stravy či napríklad toalety. Jedna vec je tu slovenská legislatíva, no vedeli sme, že budeme mať aj hostí zo zahraničia, pričom ich legislatíva je nastavená tak, že toaleta bez tečúcej vody je absolútne neprijateľná. Chceli sme vyjsť v ústrety aj týmto zahraničným hosťom.
Ako ste si poradili so stravovaním? Bolo náročné nakŕmiť tak veľa ľudí na takomto mieste?
Stravovanie bola ďalšia vec, ktorá bola odlišná od klasického festivalu. Stravovanie sme zabezpečovali z našej strany a prakticky to znamenalo mať aj priestor a možnosť postaviť kuchyňu, postaviť jedáleň aj miesto, kde sa bude vydávať strava.
Ako prebieha varenie pre taký počet účastníkov?
To je samostatná zaujímavá kapitola. Varenie pre takýto počet ľudí znamená, že opäť musíš spolupracovať s profesionálmi. Ja som do toho namočil jedného pána, ktorý má cateringovú firmu a s ktorým som mal už skúsenosť napríklad aj na hraniciach s Ukrajinou. Tento pán bol schopný za 3 dni zbaliť profesionálnu kuchyňu a postaviť ju na hraniciach. Vedel byť nonstop ready, lebo nikdy sme nevedeli, koľko utečencov príde. Zároveň občas varí aj pre prezidentskú kanceláriu. Celý systém prípravy jedla sme stavali na zelenej lúke. Samotná kuchyňa v areáli mala kapacitu dostatočnú len pre 120 ľudí. Potrebovali sme však 10-krát viac… A tým pádom sme odznova kreslili: tu bude stan s chladničkami a mrazničkami. Tu sa bude pripravovať jedlo. Tu bude jedáleň. A tak sme postavili celú kuchyňu a k nej jedálenský stan, ktorý mal 30 na 10 metrov.
Vydať chod pre toľko ľudí bude tiež vyžadovať premyslenú logistiku.
Vymýšľali sme systém, aby to celé fungovalo efektívne. Aby sme za tie dve hodiny stihli tých tisíc ľudí prestravovať. Pre nás najväčšia výzva, v tomto celom stravovaní, bolo to, ako to spraviť čo najviac ekologické. Tiež sme však museli byť ekonomickí a v konečnom dôsledku sme sa dostali k tomu, že sme vybrali možnosť, pri ktorej by pravdepodobne všetci profesionáli povedali nie. Keramický riad a príbor, ako sme na ne zvyknutí doma – s tým vznikla aj nová výzva: ako umyť 3 000 kusov riadu denne tak, aby sa počas dňa vrátili do obehu pred ďalším jedlom. To bola najväčšia výzva, ale aj najväčší úspech z môjho pohľadu. Mali sme minimum jednorazových obalov a odpadu. K jedlu ešte dopoviem toľko, že to bola jedna z najlepšie hodnotených oblastí účastníkmi. Vraj sme nastavili takú úroveň gastra, aká na CEJ-ku ešte nebola.
Ako vyzeral tvoj klasický deň ako organizátora?
Prvá vec, čo som spravil po prebudení, bola sprcha. Hlavne pre nejakú psychohygienu. Následne som navštívil stánok security služby a spolu sme si prešli, aká bola nočná služba. Po raňajkách sme mali organizačné stretnutie s vedúcimi sekcií a oni rozdelili úlohy pre ďalších dobrovoľníkov. Ten tím bol tak dobre zohraný, že program bežal z môjho pohľadu nejako automaticky.
Čakali na vás nejaké nepríjemné prekvapenia?
Na jednej strane sa počas CEJ-ka odohrával program, workshopy či nejaké aktivity. V pozadí však riešiš najrôznejšie veci tak, ako prídu. Pomiešala sa strava a niekto dostal lepok, praskla voda na záchodoch a tak podobne. Najväčšie problémy boli hlavne personálneho charakteru, no všetko sme včas vyriešili.
Tento rok sa na Slovensku zrušil nejeden festival z dôvodu počasia. Boli ste pripravení aj na takúto alternatívu?
Čím ďalej, tým viac je v tomto eventovom svete počasie problémom, na ktorý už existujú úplne iné postupy a plány. Bezpečnosť a plány na rôzne situácie sú prvá vec, ktorú treba mať podchytenú. Deň pred tým, ako sme mali otvoriť areál pre účastníkov, hlásili presne na ten čas, kedy sa mali stavať stany a mali prichádzať ľudia, extrémne dažde. Do noci sme sedeli a vymýšľali, ako to spraviť. Aký hangár postaviť, aby si tam mohli hodiť veci a mať ich suché. Pred registráciou sme naplánovali postaviť ďalšie stany, v ktorých môžu čakať. Mali sme miesta, kam by sme vedeli evakuovať účastníkov. Raz sme museli tento plán spustiť, no našťastie sa predpovedaná búrka s bleskami rozbila na Malej Fatre. V konečnom dôsledku nám nakoniec počasie vyšlo, no boli sme celý čas pripravení. Bezpečnosť bola pre nás priorita číslo jeden.
Akcia pre organizátora zrejme nekončí jej posledným dňom.
Ešte nám zostali nejaké finančné veci, snažíme sa sfeedbakovať akciu a vzniká manuál pre veľké akcie Slovenského skautingu. Chceme z tejto akcie vyťažiť aj po jej skončení maximum pre budúcnosť skautingu.
Ak by si mal krátko zhodnotiť akciu ako celok, prípadne odovzdať čitateľom nejaký motivačný obsah…
Moje celkové hodnotenie je dobré. Môžem to povedať na základe hodnotení zo zahraničia, keďže tam boli aj členovia svetového Náčelníctva. Písalo o nás aj WOSM a zanechalo to v nás skvelý pocit, ktorý je motivujúci. Boli isté obavy, ale vďaka super tímu sme to zvládli. Téma jamboree bola Beyond The Horizon, a teda chceli sme tou témou povedať to, že sa treba dívať za horizont svojich plánov, svojich očakávaní. Treba sa pozerať za horizont svojich schopností a vnímam to tak, že aj keď toto podujatie sa možno zdalo byť za horizontom aktuálnych možností a schopností v organizácii, vykročilo sa a dopadlo to skvele – vykročili sme a dopadlo to skvele. Verím, že aj toto môže a má byť odkazom skautom na Slovensku. Aj keď to môže byť výzvou, netreba sa báť a vykročiť, vytvárať priestor na spoluprácu a stretnutia, či už nadoblastné, medzinárodné, alebo aj také, ktoré majú zásah mimo skautskej komunity. Lebo táto komunita má čo priniesť.
Ďakujem ti za rozhovor.
