Červená čiapočka, Tri malé prasiatka alebo Vlk a sedem kozliatok. Čo spája tieto 3 rozprávky? Prítomnosť zákerného vlka, ktorý sa snaží zjesť iné, nič netušiace tvory. Potom máme príbehy opačného rázu, napríklad legendu Romulus a Remus o zakladateľoch Ríma, ktorých vychovávala vlčia matka, alebo skutočné zdokumentované prípady ako napríklad príbeh Marcosa Rodríguez Pantoju, ktorý žil s vlkmi od svojich siedmich do devätnástich rokov. Ľudské životy sú od nepamäti popretkávané s vlčími – poďme si ich priblížiť.
Vlk dravý (Canis lupus) je najväčším členom rodiny psovitých (Canidae), hoci jeho veľkosť závisí od poddruhu a lokality, v ktorej žije. Dosahuje priemernú výšku 70 až 95 cm v ramene, hmotnosť až do 80 kg a dĺžku od 180 do 270 cm, z čoho približne 50 cm tvorí chvost, ktorý mu pomáha nielen udržiavať rovnováhu, ale i pri komunikácii alebo pri ochrane pred chladom. Najmenší poddruh, vlk arabský (Canis lupus arabs), obýva Arabský polostrov a suchým horúcim podmienkam je prispôsobený malým vzrastom, hmotnosťou len 14 až 20 kg, redšou a kratšou srsťou a väčšími ušami, čo ho chráni pred prehriatím. Najväčšie poddruhy, napríklad vlk arktický (Canis lupus arctos) alebo vlk kanadský (Canis lupus occidentalis), musia, naopak, vydržať tvrdé mrazivé podmienky: ich telo je teda oveľa mohutnejšie, dosahujú hmotnosť až 70-80 kg, pýšia sa hrubou srsťou zloženou z dvoch vrstiev (prvá vrstva vytvára vodotesnú bariéru, zatiaľ čo druhá sa počas zimných mesiacov predlžuje a zahusťuje) a majú oveľa menšie uši.
Vlky žijú vo svorkách, ktoré sa zväčša skladajú zo štyroch až desiatich členov. Ide v podstate o rodinu, ktorú tvoria rodičia, ich potomkovia, niekedy aj súrodenci rodičov alebo jedinci z iných svoriek – nájdeme v nej teda staré vlky, dospelé vlky a mláďatá. Vo väčšine prípadov nová svorka vzniká, keď samotárska samica, teda samica, ktorá opustila svoju svorku, vytvorí pár so samotárskym samcom. Tento pár je následne na vrchole hierarchie. Vedúca pozícia páru je často daná jednoducho tým, že rodičia dominujú nad svojimi potomkami. Veľmi rozšírené je hierarchické rozdelenie na alfa, beta a omega jedince, ale táto klasifikácia vyplývala z výskumu vlkov v zajatí a z veľkej miery bola vyvrátená. V divočine často ide jednoducho o rodinu, prípadne širšiu rodinu, v ktorej je na najvyššej pozícii zakladajúci pár. V ideálnych podmienkach sa tomuto páru rodia mláďatá raz ročne (na jar). Keď mláďatá dovŕšia tri roky, svorku opúšťajú, aby si našli partnera a založili si vlastnú svorku.
Členovia svorky majú medzi sebou veľmi silné väzby. Vlky sú jeden z mála druhov, ktoré sa starajú o svojich zranených, chorých či starých členov. Keďže tieto jedince nie sú schopné lovu, je im pridelená nová úloha: starostlivosť o mláďatá a ich výchova. Prvé týždne života mláďat je hlavným opatrovateľom, samozrejme, matka, po ich odstavení od mlieka sa však na starostlivosti podieľajú ostatní členovia svorky. Tí ich strážia, kým je zvyšok na love, zásobujú potravou a učia stratégie lovu či prežitia. Ďalším svedectvom ich hlbokých vzťahov je trúchlenie po úmrtí iného člena svorky. Zaujímavým a dojemným príkladom je výskum Jima a Jamie Dutcherovcov, amerických odborníkov, ktorí sledovali správanie svorky po tom, ako jeden z členov prišiel o život po útoku pumy – po tomto incidente vlky na 6 týždňov prestali skupinovo vyť a chodili so sklopenými hlavami a chvostami.
Vlky komunikujú troma spôsobmi: zvukom, rečou tela a pachom. Ich hlasové prejavy zahŕňajú ikonické vytie, štekot, vrčanie a kňučanie. Vytie sa používa na zvolanie svorky, komunikáciu na veľké vzdialenosti alebo ochranu svojho teritória, štekot signalizuje nebezpečenstvo, vrčanie vyjadruje dominanciu alebo varovanie a kňučaním sa ukazuje podriadenosť. Kňučanie tiež využívajú matky pri interakcii s mláďatami. Z druhého spôsobu, reči tela, sa dá relatívne jednoducho odpozorovať hierarchia svorky. Dominantné vlky držia chvosty vysoko a stoja vzpriamene, zatiaľ čo submisívne vlky sklonia telo, stiahnu chvosty a často olizujú papuľu vyššie postaveným vlkom. Pasívne správanie zahŕňa aj prevrátenie sa na chrbát a odhalenie brucha, čo ukazuje prijatie autority dominantného vlka, najmä ak sa schyľuje k boju. Posledný spôsob komunikácie je pachový, teda prostredníctvom feromónov, moču a výkalov. Vlky majú asi stokrát silnejší čuch ako ľudia a náležite ho využívajú: výkalmi a močom označujú svoje územia, vďaka čomu vlky z inej svorky i bez priblíženia vedia, že daná oblasť už niekomu patrí. Zaujímavosťou je, že dominantný pár môže značkovať svoje teritórium aj každé dve minúty. Jedince vo vnútri svorky sa tiež vedia navzájom rozoznať a navigovať podľa vône moču, čo je užitočné najmä pri vstupe do nového teritória alebo pri rozdelení členov svorky.
Vlky sú veľmi inteligentné predátory a dokážu svoju korisť prenasledovať pokojne niekoľko kilometrov. Sú na vrchole potravinového reťazca, bez vlastných prirodzených predátorov. V strednej Európe sa živia najmä jeleňmi, srnkami, divými sviňami alebo aj líškami, zajacmi, bobrami či príležitostne nedostatočne zabezpečenými hospodárskymi zvieratami. Kopytníky, ktoré tvoria najväčší podiel ich koristi, sú veľmi dobre uspôsobené na to, aby sa pred vlčími útokmi vedeli chrániť: majú perfektný čuch i sluch a tiež sa vyznačujú svojou rýchlosťou a obratnosťou. Z tohto dôvodu si vlky zvyknú vyberať najzraniteľnejšie jedince, takže buď tie najslabšie, trpiace nejakou chorobou, staré, či, naopak, mláďatá. Najväčšia výhra je, samozrejme, naraziť na zdravého silného jedinca, ktorý ostal niekde zakliesnený a je neschopný sa brániť či utiecť, alebo na hospodárske zvieratá, ktoré sú zavreté v ohrade. Vďaka zameraniu sa na najzraniteľnejších pomáhajú udržiavať lesný ekosystém v rovnováhe – prakticky zvyšujú celkový zdravotný stav celého druhu, pretože eliminujú jeho slabé články, vďaka čomu prežívajú a rozmnožujú sa najmä najzdravšie jedince, a produkujú zdravé a silné potomstvo. Výsledkom je zdravý prirodzený vzťah medzi predátorom a korisťou.
Práve pri lovení je najviac viditeľná vlčia schopnosť – a preferencia – spolupráce. Vlčia svorka môže prenasledovať svoju korisť (často celé stádo) pokojne niekoľko dní, kým sa rozhodne zaútočiť. Počas tohto obdobia stádo pozorujú, hľadajú jedinca, ktorý prejaví akýkoľvek náznak slabosti, a čakajú na vhodný terén či počasie. Svorka napríklad nezaútočí na jeleňa na rozsiahlej otvorenej rovine, pretože ak je dostatočne zdravý, je vysoká pravdepodobnosť, že im ujde. Na druhej strane hrubšia vrstva snehu je pre vlčí lov ideálna, pretože kopytníky sa do nej zabárajú, takže ich spomaľuje, alebo v nej môžu uviaznuť, zatiaľ čo vlky majú labky pre sneh uspôsobený a nezabárajú sa doň. Za zmienku stojí aj to, že vlky sú oportunistické a počas lovu si môžu vyhliadnuť inú obeť: ak napríklad naháňajú mláďa, ale zrazu vidia, že dospelý, silný, veľký jedinec sa niekde zakliesnil alebo potkol, automaticky celá svorka vie, že sa stáva novým cieľom. Tiež niekedy lov „odvolajú“, ak je korisť nečakane zdatná –parohy a kopytá vedia vlkovi vážne ublížiť, preto je praktickejšie radšej počkať chvíľu o hlade, ako míňať energiu na súboj, ktorý má vysokú pravdepodobnosť neúspechu.
Pri útoku sa svorka rozdelí, aby mohla svoju korisť obkľúčiť. Každý tu pozná svoju úlohu: rýchle samice obeť naháňajú a unavujú, pomalé mohutné samce priamo útočia a najmladšie jedince sú obďaleč, pozorujú a učia sa. Často sa hovorí, že alfa samec vedie lov, naviguje a môže sa rozhodnúť prerušiť ho, ale v skutočnosti celá svorka jednoducho vie, čo má v akej situácii robiť, je skoordinovaná a nepotrebuje nijaké „rozkazy“.
Pozrime sa ešte na tie rozprávky! Vlk je jednou z najrozšírenejších záporných postáv a bratia Grimmovci či Disney jeho reputácii veľmi nepomohli. Nebolo to ale vždy tak. Vlky sa v mnohom podobajú ľuďom: žijú v rodinách, budujú vzťahy na celý život, spolupracujú, trúchlia, starajú sa o zranených a starých, a preto pre ne cítili prvotní ľudia, najmä rôzne kmene, hlboký rešpekt a úctu. Problém nastal, keď sme začali hospodáriť. Z ľudí sa stali farmári, z vlkov monštrá, ktoré zabíjali dobytok a ničili živobytie. Keďže vlky lovia pomerne krvavo, po ovciach často ostávali iba červené kaluže a kúsky končatín, čím si vyslúžili povesť krutých, brutálnych a neľútostných zvierat. V Troch prasiatkach, Siedmich kozliatkach a Červenej čiapočke vidíme ešte jednu charakteristickú vlčiu vlastnosť: ľstivosť. Za toto vyobrazenie môže práve ich lovecká obratnosť – nie každé zviera sa vie dostať cez vysoké ploty či ohrady, ale pre vlka, ktorý vie vyskočiť viac ako 3 metre, je to hračka.
Pravdou je, že rozprávky často slúžili najmä na vystrašenie a výchovu detí alebo na detské „pochopenie“ toho, prečo sa vlky historicky vo veľkom lovili. Ich krvilačnosť a zákernosť bola veľakrát vyvrátená, ale ľudsko-vlčie konflikty a strach, ktorému pridávajú aj spomínané príbehy, v našej pamäti ostávajú a vedú k ich prenasledovaniu, ktoré trvá už stáročia. Toto prenasledovanie v minulom storočí vyvrcholilo do takmer úplného vyhubenia vlkov v mnohých krajinách po západnej Európe, v Mexiku, USA alebo do úplného vyhubenia v Japonsku. Práve prebiehajú procesy ich reintrodukcie, a preto si treba obzvlášť pripomínať ich hodnotu, nezastupiteľné miesto v prírode a povahu v mnohých aspektoch podobnú tej našej. Ak sa na ne pozrieme bez predsudkov, uvidíme nielen divokosť a inštinkty, ale najmä hlbokú múdrosť, spolupatričnosť a oddanosť, z ktorej sa môžeme čo-to priučiť i my.
Autor: Michaela Šulaviková
