Pred 25 rokmi sa v krajinách bývalého Východného bloku rodila sloboda. V Berlíne padol múr, ktorý nezmyselne rozdeľoval mesto na dve časti, rozdeľoval rodiny, priateľov, lásky, jednoducho ľudí. Nesloboda totižto rozdeľuje. Sloboda spája.
V časoch neslobody museli ľudia prijímať rôzne morálne dilemy.
Donášať na kolegov a mať za to devízový prísľub, dovolenku v Bulharsku, alebo robiť niekde kuriča, prípadne poštára?
Vstúpiť do strany a postúpiť v práci, alebo žiť s tým, že vaše dieťa sa nikdy nedostane na vysokú školu?
Stať sa členom Pacem in Teris, alebo podzemnej cirkvi?
Vstúpiť do SZM, alebo viesť tajný skautský oddiel?
A obdobie pred tým? Židia? Telesne, alebo mentálne postihnutí? Rómovia? Skauti? Homosexuáli? Jednoducho iní? Máš problém. Budeš označený, nemôžeš vlastniť žiaden majetok, nemôžeš nič. Pôjdeš do plynu. Desivá predstava.
„Dobre, ale toto v škole nerozprávaj.“ Kto z nás si ešte pamätá tú vetu od rodičov? Totalita učí pokrytectvu, sloboda je úprimná.
Komunizmus a nacizmus. Desivé mementá našej histórie. Obdobia, keď jedna skupina ľudí vnucovala ostatným svoje názory a spôsob života. História sa na tieto dve obdobia bude pozerať ako na veľké omyly našej spoločnosti ako dve etapy neslobody. Najprv tu bol nacizmus, potom bola vojna, potom komunizmus, potom padol múr a bola tu sloboda.
Počkať, niečo mi tu nesedí.
Čiže sme tu mali krajinu plnú nacistov, a potom prásk, 2 roky to tu bolo v pohode, potom prišiel Víťazný Február a prásk, krajina plná komunistov. Potom manifestácia na Národní tříde a prásk, plná krajina antikomunistov a demokratov.
To fakt?
Obidve štátne ideológie boli charakteristické tým, že presadzovali silný štátny aparát. Napriek tomu, že jedna je označovaná za krajnú ľavicu, druhá za krajnú pravicu, obidva režimi majú rovnaký hodnotový základ – silný štát.
Totalitné režimy už zo svojej povahy musia živiť masívny policajný aparát. Človek na všetko potreboval papier, povolenie. Byrokratický aparát bol obrovský. Režim dokáže fungovať len vďaka poplatným, alebo zlomeným ľuďom.
Človek dokáže zmeniť svoje správanie zo dňa na deň a aj z donútenia. Svoje hodnoty však dokáže zmeniť len silným vplyvom okolia a tento proces trvá oveľa dlhšie. A nasilu sa to naviac nedá. Hodnoty nosíme v srdci.
Takže zjednodušene tí čo pracovali pre nacistov, pár rokov na to pracovali pre komunistov. No a tí, čo pracovali pre komunistov boli zo dňa na deň demokratmi. Zmenil sa režim, zmenilo sa aj správanie. Hodnoty sa ale nezmenili.
Čudujem sa každému, kto lamentuje za starými zlatými časmi. Čudujem sa každému, kto velebí predstaviteľov totalitných režimov minulých, či súčasných.
Vo vnútri sme mnohí ešte v komunizme. Ešte stále čakáme na to, že za nás niekto (štát, ústredie, náčelníctvo) určí smer, ktorým máme ísť. Ešte stále čakáme, že nás niekto spasí. Čakáme vodcu, spasiteľa. Viem, že podľa kresťanského učenia má prísť spasiteľ až na boží súd. Ja by som teda pri všetkej skromnosti ten boží súd ešte trochu odložil. Ešte stále čakáme, že nám niekto ukáže správny smer, správny názor. Ešte stále chceme vnucovať svoj názor iným. Desivé.
V tomto prostredí sa naopak veľmi dobre darí konšpiračným teoretikom. Tí, čo nemajú názor, sú bezmocní a slaboduchí, nechcú si fakty overovať, neveria nikomu (ani sebe) sú schopní uveriť v rôzne fakty:
Tento svet riadi úzka skupina bohatých a chcú zaviesť takzvaný nový svetový poriadok (pre znalcov skupina Bilderberg a New World Order – NWO). Svet ovládajú Židia. Za všetko môže USA. Protokoly Sionských Mudrcov sú skutočný historický text. Juvenilná justícia nasilu berie deti rodičom a dáva ich homosexuálnym párom. Európska únia je postavená na základoch nacistickej Tretej ríše. Američania neboli na Mesiaci. Elvis žije. JFK zastrelila CIA. Holokaust je podvod. Pokračujte čímkoľvek senzačným. Bude to uveriteľné.
A pritom stačí tak málo. Rozmýšľať a pozerať sa okolo seba. Sloboda nie je zadarmo. Nik z nás si nesmie dať svoju slobodu vziať. Nik z nás ale nesmie nikomu slobodu vziať. Nesloboda totižto rozdeľuje. Sloboda spája.
„Sám svobody kdo hoden, svobodu zná vážiti každou,
ten, kdo do pout jímá otroky, sám je otrok.“
Ján Kollár, Slávy dcera – Předzvěv
