Všetko sa to začalo na Zvolenskom zámku, kde sme sa museli rozpoznať podľa pachov, ktorými nás predtým označili. Po krátkej chvíľke mi prišla SMS o tom, že sa tu nachádza skrytá správa a mapa, ktorá nám povie, čo máme robiť ďalej. Správu nebolo ťažké nájsť a odkaz nás poslal na vrch Javor.
Krajina v nás… – ZEM
Vďaka mape sme vedeli, kam ísť a teda sme sa pobrali na vlakovú stanicu vo Zvolene, odkiaľ sme si vzali vláčik na Podkriváň. V správe sa taktiež hovorilo o poslovi, ktorý nás mal čakať v neďalekej dedinke s odkazom. Na naše prekvapenie sme cez okno vlaku vyfasovali krabičku plnú sena… No pod senom boli skryté lentilky. Keď sme docestovali, vybrali sme sa smerom na Javor, čo bola cesta vetrom i dažďom. Na Javore nás opäť čakal odkaz. Písalo sa v ňom o nocľahu na chatke pod Činčúrovým vŕškom. Tam sa nám tiež podarilo dostať a po tom, ako sme preskúmali okolie a opravili strechu sme oprášili tradičné skautské hry ako sú kvietok, kafé či buldog. Keď sme išli spať, noc už dávno nebola mladá, no nič nám to neubralo zo síl pri vstávaní.
História v krajine ukrytá… – OHEŇ
Hneď z rána nás organizátori prekvapili tradičnými podpolianskymi raňajkami – chlieb, bryndza, klobása a soľ. Po výdatných raňajkách, už cesta nebola prekážkou a teda sme sa pobrali ďalej – smer Divín. Ako všetci vieme, rovná cesta je veľmi zradná a jej nástrahám bohužiaľ podľahol brat Lev, ktorý sa v Divíne odpojil s vytknutým členkom a šiel domov. My ostatní sme v Divíne dostali za úlohu zdokumentovať historické pamiatky v blízkosti a čo to o nich napísať z vlastnej hlavy, či už pravdivo alebo vtipne. Po obede – pre niektorých chleba, pre niektorých pizza – sme sa pobrali do našej finálnej destinácie, starej školy v Budinej. Boli sme privítaní chlebom (čítaj chľebom) a soľou ako to obyčaj káže. Zložili sme sa kde sa dalo a už sme sa mali popárovať do dvojíc, chlapec – dievča a prezradiť o sebe nejaké informácie pomocou prsta a múky. Po zoznamovačke sme si spravili akýsi papierový ekvivalent sociálnej siete Facebook. Potom nás čakala chutná večera a po nej sme každý napísali svoje priania na papier a prilepili ich na strom prianí. Ďalej nás v programe čakalo predstavovanie kníh, ktoré sme si mali priniesť. Každý tú svoju milovanú dal do spoločnej OTAN – knižnice, kde si ich mohol ktokoľvek celý OTAN prečítať. Nasledovalo zvítanie s miestom, po ktorom sa do neskorého rána hrali osobnosti. Pred spaním ešte jedna maličkosť, staffáci si nás rozdelili na malé skupinky a každého sa vypytovali, čo sa mu páčilo, čo nie a aký mal pocit z celého dňa a púti.
Rovering ako miesto cesty, kde sa delí… – VZDUCH
Po „príjemnom“ hudobnom budíčku sme si dali na rozcvičku pár tradičných dedinských hier a vybrali sme sa na neďaleký kopec, gúľajúc tenisovú loptičku, ktorá predstavovala detstvo. Na kopci nás čakalo niečo ako cesta skautingom, od náboru až po skautský vek. Potom nás v škole čakala zaujímavá hra – „Krídla slávy.“ Našou úlohou bolo napísať o sebe niečo, čím vynikáme a následne ohodnotiť tých najlepších. Keďže bol deň zameraný na rozmýšľanie, ďalšia hra bola opäť podobného charakteru. Ako dospievajúci roveri sme mali na výber medzi 2 možnosťami, buď ste sa vybrali cestou skautingu alebo cestou slávy. Merlin verí, že existuje zlatá stredná cesta, tak to strihol farskou záhradou, za ktorou boli garáže, no ani tie ho nezastavili… Všetci sme sa už tešili na obed, no museli sme ho jesť polmetrovými lyžicami a tak to bolo celkom náročné. Po obede nás čakal grantový program „Živá krajina“, v ktorom sme mohli získať neuveriteľných 10€ na čokoľvek. K večeru nás čakala večera, viem, znie to neuveriteľne, ale je to tak. Každému sa už zbiehali slinky na očakávané bryndzové halušky, ktoré zožali veľký úspech. Nasledoval mejdan, kde si všetci dobre zatancovali a bola aj dražba, kde sa dražili predmety z predchádzajúcich OTANov. Presne o polnoci sa oslávilo 5 výročie akcie OTAN otvorením detského šampanského a krájaním skvelej torty. Na naše veľké prekvapenie nasledoval aj ohňostroj, ktorý zožal veľký úspech. Najmä na farskej záhrade. Áno, našli sme si čas aj na spánok.
Ja a spoločnosť… – VODA
Účastníci si užili o čosi dlhší spánok, ako bolo pôvodnom pláne, ale potom sme si to odmakali na brigáde pre Samorasta. Dreva sa popílilo šeja-hoja, staré pivnice sa pekne vymietli a aj nejaký ten nábytok sa nám podarilo presťahovať. Popísané to je veľmi stručne, ale robota to bola značná a úmorná a trvala nám polku dňa. Cez siestu sme si ľahli a bola nám pustená meditačná hudba. Svoje predstavy sme mali následne preniesť na papier pomocou štetca a farieb. Po obede nasledovala prednáška od brata Samorasta s ktorou mu pomohla aj sestra Kaja. Dozvedeli sme sa veľa o roverskej ceste i o minulosti roveringu na Slovensku. V čase poobedňajšom nás čakali psychologické hry. Simulovali sme si pád lietadla v Kanade a museli sme sa dohodnúť na dôležitosti vecí, ktoré sa nám podarilo z vraku zachrániť. Diskusia bola napínavá, ale dospeli sme ku kompromisu a myslím, že by sa nám podarilo prežiť. Potom nás čakala logická hra štvorce. V princípe bola jednoduchá, no aj tak to dalo zabrať. Keď sme skončili, mali sme sa poriadne naobliekať a išlo sa von. Vytrepali sme sa na kopček za Budinou, kde nám staffáci odovzdali pamätné listy, poďakovali nám za účasť a spolu sme sa pobrali naspäť do budovy školy. Zopakovali sme si osobnosti a keďže sme mali zbytočne veľa energie, spať sa v niekoľkých prípadoch išlo až okolo 5 ráno.
Môj odraz hladiny jazera… – ČLOVEK
Bohužiaľ, všetko sa končí a nebolo tomu inak ani pri tejto skvelej akcii. Po skorom rannom budíčku nasledovala šialená rozcvička v plavkách na komerčnom ihrisku (bazénik, šmýkacia dráha…), ktoré bolo na dvore (5°C). No od cesty domov nás ešte delilo zhodnotenie plusov a mínusov OTANu 2010. Všetci síce hodnotili akciu kladne, no staffáci sa dožadovali mínusov, aby vedeli, na čom ešte v budúcnosti popracovať. Nabudený do ďalšieho skautského roka, no trocha smutný, sme si po sebe poupratovali a dali posledné zbohom krásnemu prostrediu Budinej. Cesta na vlakovú stanicu v Mýtnej prebehla bez problémov, čo je, vzhľadom na klzkosť a strmosť cesty, ktorou sme šli, taký malý zázrak. Vo vlaku sme sa posledný krát rozlúčili a každý sme na tej svojej stanici vystúpili, čo bol úplný záver akcie.
Autor fotografií: Matej Fekiač – Feky
