Dlho očakávaná Biela Stuha 2013 sa niesla v duchu zimnej olympiády, ako už napovedá aj názov, Prvá Snehuliáda. Toto však nebola jediná výnimočná okolnosť… Ako iste viete, tento rok je už sám o sebe výnimočný, keďže tento rok je to presne 100 rokov, odkedy bol založený skauting na území Slovenska. Ako táto akcia prebiehala? Všetko sa začalo 31. januára v Banskej Štiavnici. Pre jej obyvateľov to bol všedný štvrtok, až kým sa k Penziónu Sv. Juraj nezačali sťahovať väčšie či menšie skupinky turistov. Ich príchod sa mohol zdať skutočne zvláštny. Prišlo sem totiž rekordných 125 skautov zo všetkých kútov Slovenska.
Kým všetci prišli, využil som možnosť a pridal som sa ku skupinke ľudí, čo v spoločenskej miestnosti hrali rôzne „zoznamovačky“ a iné hry. Keď sa už všetci čo prišli zaregistrovali, vyrazili sme na zahájenie programu k Novému zámku. Prvú Snehuliádu nezahajoval nikto menší, ako sám Snehuliak osobne. Súčasťou bola aj veľkolepá ohňová show. Následne sa predstavili športovci z ôsmych krajín, ktoré súťažili: Island, Nepál, Jamajka, Fínsko, Nový Zéland, Brazília, Nigéria a v neposlednom rade aj Čína. Po tomto už k dokončeniu ceremónie chýbalo len jedno: priniesť olympijský oheň. Po jeho prinesení sme všetci vytvorili rad až ku skautskému domu a postupne sme si prskavkami predávali svetlo z ruky do ruky. Takto sa tvoril čoraz väčší pochod nesúci oheň nočným historickým mestom. Napokon sme sa zhromaždili na dvore za skautským domom, kde bola slávnostne zapálená symbolická 100ka, pripomínajúca už spomenuté výročie. A to bol len začiatok…
Na druhý deň ráno nami otriasla správa, že športovcov postihla epidémia. Všetko zlé je však na niečo dobré… Mohli sme sa teda zúčastniť my. Každý za jeden z ôsmych štátov. Každá krajina sa samozrejme najprv prezentovala. Najviac sa mi zapáčil Island a tak som sa rozhodol, že sa pridám k jeho reprezentantom. Poznal som len málo tých ľudí, no vôbec to neľutujem. Okrem iného som na Bielej Stuhe spoznal mnoho úžasných ľudí a oni boli jedni z prvých.
V tento deň sme mali možnosť získať medaile v krasokorčuľovaní, plávaní a floorbale. Jednotlivé krajiny sa mali rozdeliť, takže v tomto súťažil každý len v jednom športe. Bolo to zábavné, hoci možno trocha náročné, ak mám hovoriť o floorbale. Snehuliáda prebiehala podľa plánu, tímy súperili a zbierali medaile. Aká by to však bola Snehuliáda, keby sa neobjavili neprajníci. Poobede sme s hrôzou zistili, že ocenenia pre víťazov – medaile vystavené v spoločenskej miestnosti niekto ukradol. Bolo treba analyzovať stopy a získať dôkazy. Bolo to zložito premyslené a skutočne realistické, keďže podozrivá osoba mala herný facebook profil plný stôp, no aj mätúcich informácií, dôkazy boli skutočne ako skladačka – dokonale zapadali, no bolo treba vedieť ako na to. Poriadne nás to potrápilo. Bolo nám povedané, že na to máme čas do nedele. Prečo? Sudkyňa v piatok nepracuje. Dovtedy bolo treba odobrať odtlačky prstov z výstavnej skrine, zistiť čím bol zničený zámok, koho krv sa našla na mieste atď., jednoducho, skutočne prepracovaná detektívka.
V sobotu sme pokračovali disciplínami ako hod predmetmi do diaľky, bežkovanie, streľba, psie záprahy a samozrejme truhlojazda. Keďže snehu bolo zväčša po kolená, krásne to vyšlo.
V tento deň som po skončení disciplín povedal spoluhráčom: „Kto ste čítali Hobita (od Tolkiena) viete, že Bilbo by sa mohol popýšiť tým, že je dobrý jazdec na sude, my sme ho prekonali, my sme majstri v jazde na truhle…“ (napriek tomu, že sme v poslednom kole play off podľahli).
V to popoludnie sa už blížila záverečná ceremónia a bolo treba pripraviť národné jedlo krajín, ktoré sme reprezentovali. Jedlá boli rozmanité, jedinečné a fakt chutné, samozrejme. Počas varenia som stále čakal, kedy pôjdeme za sudkyňou aby sme získali zatykač na istého nemenovaného Manfreda Jana Kirchofa. Keď už sme mali túto časť za sebou, vyrazili sme do mesta chytiť ho. Prebiehalo to ako hra na lapenie fantóma. Mali sme mapu a pomocou vysielačiek sme komunikovali s centrálou. Tá nám udávala niektoré miesta kde sa fantóm nachádza. Aby mal šancu fantóm uniknúť, hlásili sme polohu aj my. Boli to silné nervy, povedal by som, no stálo to za to. Prvého Fantóma sme totiž dostali my, Islanďania. Bolo to asi jednu minútu po tom, čo ušiel Fínom, ktorí nám ho nahnali rovno do cesty. Toho druhého chytil Nepál, no kde a kedy to neviem. Viem len, že vďaka za to, že sme ho chytili patrí aj Fínom, a že sme fantóma chytili skôr. Keď teda boli lupiči medailí chytení, medaile získané políciou a národné jedlá pripravené, mohla prísť slávnostná záverečná ceremónia. Sám Snehuliak udeľoval medaile jednotlivcom za športové disciplíny, ocenil víťazov Bielej stuhy (na prvom mieste bol Nepál) a lovcov fantómov či víťazov risku a samozrejme ochutnával prezentované národné jedlá.
Po tejto ceremónii samozrejme nasledovala diskotéka na záver akcie. V nedeľu ráno sa už nič významné neudialo, no napriek tomu to bolo krásne ráno. Som rád, že som sa tohtoročnej Bielej Stuhy zúčastnil, nemám jednu jedinú negatívnu spomienku a už sa teším na ďalšiu.
Doktor – 113. zbor Modré hory
